Učiteľský koláč

Keď už spomínam genetický potenciál, tento pojem hneď aj vysvetlím - moja stará mama bola učiteľka, moja mama bola učiteľka, teta z maminej aj z otcovej strany bola učiteľka, a tiež sestra bola učiteľka. Aj mne bolo dopriate stať sa na pár mesiacov učiteľkou. Odvtedy si dovolím tvrdiť, že toto povolanie, ak sa správne pochopí a uchopí, je jedna balada. Samozrejme, je to len môj názor. Taktiež pozor, osoba, ktorá chce byť učiteľkou, musí mať na to určité predpoklady, lebo inak sa buď zblázni ona sama, alebo sa zbláznia jej obete, teda žiaci. Dôvod - mať dva mesiace prázdnin ako kritérium na výber povolania nestačí. Ale priznávam, že je lákavý...
Na svoj prvý deň v škole si spomínam úplne presne - prvý raz som stála pred deviatakmi, ktorí na mňa pozerali ako na obeť bombového útoku. Hneď zostra som ich príslušne uzemnila tvrdením, že mám o jedenásť rokov viac ako oni, a že teda je fyzicky nemožné, aby som s nimi voľakedy pásla husi. Až po mesiaci sa mi v slabej chvíľke priznali, že po svojom práve marodujúcom učiteľovi zvykli hádzať peračníkmi. A že sa na tom všetci, vrátane neho, dobre zabávali. Ja som síce za každú srandu, ale našťastie ma neuznali za hodnú takejto cti. Problém bol v tom, že dokopy z angličtiny nič nevedeli a čochvíľa mal byť koniec roka, a nikto nemal ani jednu známku. Prišla som na to, že je naozaj zábavné vyrábať si testy na mieru. V jedno ráno, možno dva týždne po tom, ako som už učila ako divá, sa mi pozvala na hospitáciu pani riaditeľka. Ešteže som sa nestihla báť, lebo keby mi to povedala deň pred tým, možno by som ráno na chodníku skolabovala. Boh stál pri mne, lebo som akurát vtedy mala hodinu v siedmej A, kde boli naozaj zlaté deti - slušné, múdre, poslúchajúce na slovo. Naozaj vzorná trieda. A to ma zachránilo. Dostala som dobré ohodnotenie, pani riaditeľka spokojne kyvkala hlavou. Nuž, použijem najnovšiu hlášku mojej kolegyne, voľakedy som bola pyšná, dnes som už však dokonalá.
Iné kafe to bolo v šiestej triede, kde bol najvyšší možný počet žiakov - 36. Z tej som vždy vyšla zachrípnutá, ako keby som komentovala celý deň Veľkú Pardubickú bez megafónu. Raz som zastupovala vo vedľajšej, a vtedy sa mi jedno dieťa priznalo, že keď minule mali slovenčinu, a vedľa som mala slovenčinu ja, poslala ju pani učiteľka pozrieť sa, či náhodou nechýba tej mojej triede vyučujúci. Keď dieťa povedalo, že nie, lebo je tam pani učiteľka S., teda ja, tá ich učiteľka na to: „Aha...“ Boli to hrozné deti. Ale bolo s nimi veselo. Spočiatku som si myslela, že si zo mňa robia srandu, ale oni sa tak správali ku každému. Keď sa blížil koniec roka, a učivo bolo prebraté, známky pokrúžkované, dovolila som im robiť si, čo chcú. A čuduj sa svete, oni boli celú hodinu ticho. Tak neviem. Celý ten čas, čo som sa im snažila vysvetliť príslovky a slovesá, vrieskali ako najatí. Deti sú zvláštne tvory. A učiteľky tiež.

Aké sú?
Sú naozaj zaujímavé, niektoré sú milé, dobré, prísne, iné zase bazírujú na taľafatkách. Okraje na dva centimetre, dátum, názov kontrastnou farbou, úprava zošita... V mojich detských časoch sa veru aj uchyľovali k telesným trestom. Dodnes rozmýšľam, čo ich k tomu vedie. Aj keď som bola dobrá žiačka, jednotkárka, prisušila jedna aj mne. Bola známa tým, že otĺkala hlavu deťom o tabuľu. Dokonca sa to stalo môjmu dieťaťu, že dostalo jednu po papuli. Spravodlivo rozhorčená som sa vybrala do školy, ale stretla som sa s nepochopením - ani som nestihla otvoriť ústa, a už začala na mňa ziapať. V jeje tvári som videla výroaz typu - ty si teraz vyšla z maštale, čo mi máš hovoriť... Výsledkom bolo, že som sa vôbec nedostala ku slovu, a na záver celého incidentu si zavolala moje dieťa, ktoré sa previnilo tým, že na prestávke bežalo po chodbe, a pred celou triedou mu so zúrivým výrazom na tvári povedala: „Tak sa ti ospravedlňujem!“ Samozrejme, že sa rozplakalo. A ja, keďže mám úctu k učiteľkám, som bola ticho. Dnes som už múdrejšia, a viem, že takéto niečo sa nerobí, a dokonca je to trestné.
Sú aj také učiteľky, ktoré si myslia, že sú majsterky sveta. A keď ich upozorníte na chybu, ešte sa rozkričia. Budú vám tvrdiť, že „pred školou“ je príslovka. Verím, že sú to tie, ktoré sa rozhodli byť učiteľkami akýmsi čudným omylom, alebo zo zištných dôvodov. Prázdniny, a nenáročná práca - ale iba z pohľadu nezúčastnenej osoby. Veľakrát sa stretávam s názorom, že učitelia vlastne nič nerobia, a o pol dvanástej majú „padla“. Iste, ich pracovná doba končí pomerne skoro, ale kto započíta čas domácej prípravy? Aj to môže byť pravda, že kto si dnes také prípravy robí... Čoraz častejšie sa stretávam s názorom učiteliek, že sa mám s deckom učiť doma. Ale prečo? Veď na čo je vyučovacia hodina, keď v konečnom dôsledku učivo decko nepochopí, a musí nastúpiť rodič? Kde je potom vzdelávacia úloha učiteľa? Veď trieda nie je súbor perfektne mysliacich, nadpriemerne nadaných detí, ktoré pochopia na prvý šup. Vôbec nie je kumšt učiť múdre deti. Práve také, ktorým to nezapaľuje hneď, potrebujú prístup učiteľa, vysvetlenie. Nie domáce doučovanie. A učiteliek, ktorým ide o dobro dieťaťa, nie je veru veľa. Práve takým by som chcela vzdať hold, pretože byť učiteľom, to nie je prísť na hodinu, vybrať si testy z iného ročníka, napísať na tabuľu príklady a povedať - toto si vyrátajte, vyriešte... A robiť si svoje. Byť učiteľom, to znamená byť v interakcii s dieťaťom, vysvetľovať aj tisíckrát, kým na tisíci prvý nepochopí, povzbudzovať, pochváliť, pochopiť, aj sa zasmiať. Učiteľovanie nie je iba zamestanie. Malo by byť poslaním. A reči, že je to nezaplatená práca, to sú už len špekulácie. Moju mamu som v živote nepočula tvrdiť niečo také. A to učila 35 rokov.

Super učiteľky
Ešte nevyhynuli. Ich poznávacím znamením je úsmev. Nekričia na rodičov na rodičovskom združení, že sa treba doma viac učiť. K rodičom žiakov, ktorí nepatria ani medzi priemerných, sa správajú úctivo, nepozerajú na nich zvrchu. Nedávajú domáce úlohy, ktoré zaberú celej rodine tri hodiny práce. Pripravujú sa s deťmi na testy týždeň dopredu. Požičajú ceruzku či pravítko, namiesto toho, aby napísali poznámku do žiackej knižky, veď je to pohodlnejšie. Pýtajú sa detí, či všetko pochopili. Vysvetľujú pomaly a zrozumiteľne. Zásadne oslovujú deti krstným menom. Pochvália aj za malý úspech. Nedovolia si dieťa udrieť. Neštítia sa chytiť za ruku ani to najšpinavšie dieťa. Nemajú problém podeliť sa so zážitkami z vlastného života. Stávajú sa tak v očiach detí ľudskejšími.
Keď ich dieťa stretne na ulici, s radosťou pozdraví. Na záver školského roka si samo pýta peniaze na kvietok. Aj po rokoch si spomínam na také učiteľky, ktoré tieto vlastnosti mali. Dodnes si pamätám, ako mi jedna na gymnáziu vysvetľovala teóriu pravdepodobnosti s jabĺčkami. No a čo. Pochopila som to.
Keď som mala desať, chcela som byť učiteľkou. Ale nie som...