Zakladám spoločnosť pre ochranu týraných škrečkov. Budem profesorka

Ale zdá sa, že národu už naozaj máločo dokáže dvihnúť krvný tlak. Slováci boli vždy spokojní, trochu závistliví, reptajúci, ale pracovití. A trochu aj tupí, aj keď som Slovák, musím si to priznať.
Aj dnes je to tak. Trochu sa popíše o tom, akí sú páni vyvolení z ľudu niektorí bezcharakterní, ale kto už dnes nemá nejaké to maslo na hlave. Chudobnejší aspoň margarín…
Predstavme si, že ja si založím Spoločnosť pre ochranu týraných škrečkov a udelím si titul profesor. Aké je to všetko zábavné! Slovensko je zem netušených možností. Môžete si robiť, čo srdce zapiští…
Veď čo je na tom, že v 80-tych rokoch nejaký poslanec údajne ukradol vo Švajčiarsku nejaké veci. Aj na tom sa dá nájsť niečo pozitívne – nielen slovenské súdy a prokuratúra pracujú zúfalo pomaly. A skutok sa medzitým premlčal. A čo, keď aj údajne túžil zaškrtiť svoju manželku a deti hodiť pod vlak. Aj tie pohľadnice, čo poslal dcére - veď ju mal asi rád. Veď je chudák psychicky chorý. Podľa denníka Pravda mu v roku 1992 stanovila poliklinika v Lausanne diagnózu „pokročilej schizofrénie s paranoidnými črtami“. A vďaka tomuto papieriku dostáva 1500 eur invalidného dôchodku. A Slováci ho majú predsa radi, keď ho zvolili do národnej rady. No nie?
Pravda píše, že pán poslanec bude musieť svojim straníckych kolegom vysvetliť, prečo porušuje zákon. Ale prečo to nevysvetlí skôr polícii a súdu?
Denník Plus 1 deň cituje tohto pána poslanca, že vraj: „slovenské vysoké školy odchovávajú plebs, nevzdelancov, dostanú titul a s tým titulom sa nevedia v živote ani len uplatniť.“ Uč sa, národ sprostý slovenský, ako sa to robí! Aj bez titulu sa môže človek dostať dobre vysoko…