Deti sú „súcitné, milé a láskavé“

Vezmime si napríklad Ivana. Poznám ho už skoro 15 rokov. Je to dobrý chlapec. Akurát až priveľmi. Iste, naučil sa nadávať, ale to len zo sebaobrany, aby nevyzeral ako debil. Mobil dostal ako posledný v triednom kolektíve. Do školy v meste prišiel do piateho ročníka, kedy už boli vzťahy medzi spolužiakmi ako-tak vytvorené. Nevie byť drzý a sprostý, skôr je tichý a ústupčivý. Ale srdiečko má dobré. Má smolu, lebo učiteľky ho hodnotia nie podľa srdca, ale podľa vedomostí a niekedy aj ony, chcem veriť, nechtiac prispievajú k jeho zlému pocitu zo školy. Piati psychológovia potvrdili, že to nemá s učením ľahké. Ale učiteľke sa to nedá vysvetliť. Hovorí, že sa treba viac učiť. Ona ešte deti nemá, tak sa jej to ľahko hovorí.
Jeho matka, nazvime ju napríklad Jana, má z toho strach. Spolužiaci sú k Ivanovi zlí, zasklievajú ho, ponižujú. Prečo? Nemá telesnú vadu, ani neškúli, ani nenosí okuliare. Prečo sú deti také zlé? Včera skoro plakal. Je to zlý pocit, byť zasklievaný.
A končí to ako? Neviem. Len dúfam, že nie skokom pod vlak, alebo z okna. Deti sú kruté, zlé a sebecké. Pri akomkoľvek náznaku inakosti vedia byť beštie. Našťastie nie všetky. Ale kde na Marse sú tie „milé, súcitné a láskavé“ kusy? Vraj je to ich prirodzenosť. Nemám taký pocit. Možno tá prirodzenosť s vekom akosi zakrnie a pri kombinácii s rodičovskou ľahostajnosťou vznikne desivý produkt: puberťák, čo ubližuje iným, páli živé zvery a nadáva. Fajčí a pľuje. Pije a opäť nadáva. Niekde v časovom slede od deviatich rokov do pätnástich bude nejaký eror.