Akurát minule som si povedala, že mi treba kúpiť novú peňaženku. A že keby som ju dnes - pred dvomi táždňami stratila, vôbec by ma to nemrzelo.(mala som tam tak asi dvacku) Ale nie. Ja som ju musela stratiť včera. Možno sa niekto zasmeje - bolo tam tisíc korún, nejaké drobáky, asi osem gastrolístkov. Pri mojom super príjme je to však malá katastrofa.
V strácaní som majster. V kabelke mám taký humus, že nedokážem niekedy nájsť ani kľúče. A raz som stratila celú štangľu salámy. Z igelitky. V sekunde, keď som to zistila, som sa na inkriminované miesto vrátila, no ale hľadajte salámu na chodníku... Niekto si prilepšil.
Keď som pred pár rokmi učila v škole anglinu, mala som v úmysle ísť zaplatiť šeky na poštu. Aj z tohto prozaického dôvodu som mala v peňaženke viac ako obvykle. Niečo okolo štyroch tisíc. Viezla som sa v MHD, a ako vždy bola tlačenica. V nose ma pošteklil známy puch našich tmavších spoluobčanov, ktorí berú trmácanie sa preplnenými autobusmi ako svoj koníček spojený so zárobkovou činnosťou. Ale jasné, bolo už neskoro. Peňaženka bola fuč.
Keď som sa včera večer beznádejne prehrabovala vo svojej noši - kabelke, sedela som ako päť peňazí - bez peňazí - a zbierala v duchu pozitíva - ešte že som tam nemala občiansky, a podobné bludy.... Aj som si zaúpela, že prečo ja niekedy niečo nenájdem... A môj drahý manžel povedal: Veď si našla. Mňa...
