Bratislava. Na obed stretnutie so sestrou. Peniaze mám rád. Káva s kamarátom v centre. V kaviarni pri soche. Kde inde by som prijímal alebo vracal peniaze? V hlave jemne šialená myšlienka. Veď je predsa víkend. Skysnúť v Bratislave? Zobudiť sa s opicou a rekapitulovať čo som zas vyvádzal? Jasné. Dalo by sa. Vlastne by to bol štandard. Víkendový. Veď... Jankov víkendový štandard.
To bolo naobed a tesne poobede...
Teraz je 15:51 a ja som "naknap" stihol vlak. Smer Vrútky. Zmiešané pocity. Moja nová drahá je na sústredení.Práve jej píšem, že som v električke. Že idem "riešiť veci" do mesta. Neklamem. Vrútky sú mesto. Asi by sa mala riadne nahnevať. Idem ju nablint obťažovať. Na sústredení. Nešla tam, aby som ju išiel prepadnúť. Išla si predsa oddýchnuť, načerpať nové sily a pritom aj zlepšiť kondičku. A hlavne byť sama s kamoškami. V kľude si pokecať. Čo ak sa zľakne že ju chcem kontrolovať?
Vo vlaku je ako vždy. Úžasne. Nemám chuť počúvať pekné mladé baby. Pekné mladé baby sú žiaľ zväčša tupé ako polienko. Pekné sa pozerať, prípadne hladiť... Ale utrpenie počúvať. A hlavne idem za frajerkou! Najprv si sadám do kupé s východniarom po štyridsiatke. V Bratislave bol dva týždne. Zarobil 600e, čo je úžasné. Ale je skutočne unavený. Nepije. Keď si k nám prisadnú chlapci zo Spiškej Novej Vsi, ja ponúkam biely rum, oni mne borovičku. Vopred ich taktne upozorňujem, že nemôžem za svoj pôvod. Že musím piť pomalšie. Pekár - abstinent neodmietne plechovku piva. Keďže o pár staníc Spišiaci vystupujú, s kľudom sa zvládneme rešpektovať. Som síce paštikár, no mám rodinu aj na Spiši, rozumieme si.
Medzičasom zisťujem že beťár za priehradkou na hlavnej stanici mi predal miestenku, napriek tomu, že som si ju nevyžiadal. Tak nenápadne prídem na miesto, na ktoré mám nárok. Milo hovorím staršiemu pánovi: Mám tu miestenku, ale pokojne si sadnem vedľa. Usmejem sa na neho. Nereaguje, tak si sadám. Jeho manželka sa na mňa príjemne uškrnie. O minútu sa okolo mna derie a hovorí: "Tak si teda sadni!" . Trošku zaskočený odpovedám: "Ďakujem Ti." . Po chvíli počúvania hudby a drsného tvárenia sa, s pohľadom do okna, sa opäť poďakujem a vraciam. Smer pôvodné kupé.
Lúčim sa s pivárom - abstinentom. O chvíľu si prisadá študent zubného lekárstva. Študuje v Bratislave. Preberieme reálie Slovenských štátnych nemocníc. Aj keď nefajčí, dovolí mi v okne si zapáliť. Je to už sa samozrejme dávno zakázané. Lúčime sa, žujúc koláčiky od jeho mamky.
Vrútky, here I am!
Rozmýšľam kam teraz. Marí sa mi, že správny smer je Martin. Vláčik ide o chvíľu. V Martine vystupujem skutočne hrdo. Moja mama tu študovala medicínu, a ja som sa sem dopravil. Samostatne a za vlastné! Horšie je, že netuším kam ďalej. Opodiaľ sa na stanici rozprávajú dve dievčiny. Ako rady by si zapálili cigaretu. Uvedomujúc si, že niesom domáci, tasím dve. Cigarety. Baby, toto je pre vás, dáte si cigošku, nie? Ale prosím, poraďte mi, ako ďalej na Jasenskú Dolinu. Zapýrili sa, a fundovane poradili. Potom sme si spolu zapálili. Nasadili ma až na autobus. Smer Belá-Dulice. Nič odo mňa nechceli, tak som im venoval ďaľšie dve. Cigarety. Na cestu mi kývali dve mladé, červenučké tváre.
Vodič v autobuse bol priam úžasný. Povedal mi, že mi povie, kde mám vystúpiť. Že v Belá - Dulice síce nestojí, ale že mi ukáže. Rád. Keď som mu rozpovedal, kam a prečo idem, boli z nás instantne starí kamaráti. Prečo by sme sa mali trápiť vekovým rozdielom? 25 rokov? Ale hybaj! My chlapi aj zomierame ako šibali. Vodič mi nezastal na zastávke. Zastavil mi mimo zastávky. Aby som to mal bližsie.
Zopár kilometrov som blúdil. Chcel som nájsť niekoho, kto mi poradí ako ďalej. Mladá pani, prosím Vás, ako sa dostanem do Jasenskej Doliny? A kde máte auto? Mám Vibramky. Jáj, veď aj ja som bolá mladá... Takých 10-12 kilometrov. Smerom dokopca. Ďakujem, veľmi ste mi pomohli. Po ceste volá frajerka. Čáu, čo robíš? Á vieš čo, len tak sa prechádzam, čo Ty?
Dole pri vleku, v Jasenskej Doline som nechal odkaz. Osvetlil som ho malou baterkou. Obľúbené cigarety mojej drahej a na papieriku stálo: Hádej kdo? Jej obľúbený Radler, ktorý som kúpil v Bratislave a hľadal skoro pol hodinu som nechtiac rozbil. V Jasenskej doline. Kde inde?
Dostala SMS a v nej stálo: Pri vleku, Ťa čaká prekvapenie. Ale choď tam, iba ak si naozaj trúfaš zažiť niečo šialené. Nebola tam. Asi mešká. Ďaľsia SMS odo mňa: Meškáš. Uvedom si, kto za Tebou stojí. Stál som za stromom opodiaľ.
Už o pár chvíľ som mal obavy. Že zinfarktuje. Celý čas si myslela že si robím srandu... Každopádne som nadobudol pocit, na základe reakcií je kamarátok, že som najúžasnejší frajer v okolí. To je naozaj on? Naozaj je to skvelý pocit. Pusa, možno aj dve. Kamarátky som ohúril, misia splnená. Dobrú noc.
Zašiel som za pár rohov, hľadajúc miesto, kde si nachvíľu pospím. Nechcelo sa mi nosiť spacák, zobral som si teda rytierky, čapicu a rukavice. Priateľka mi píše že sú v okolí vlky. Ona netuší, že ja s nimi vyjem. Po dvoch hodinách sa zobúdim na to, že mi drkocú zuby. Brzdiť biely rum vodou z potoka je krásny zážitok na nezaplatenie.
Vydal som sa na cestu. Pešo. Smer Bratislava. Aby som nepreháňal, do obce Belá, odkiaľ mi pôjde autobus do Vrútok alebo Martina. Nedalo mi. Načo mám čakať do rána hodiny na zastávke? V obci Žabokreky bola párty. Žiaľ už o druhej ráno dohasínala. Napriek tomu som získal skvelého nového kamaráta. Doslova do dažďa. Nekonfliktný vojak, bývalý člen prezidentskej stráže. Ale domáci. Spolu sme sa prešli až do obce Košťany nad Turcom. Následne som nasadol na autobus do Martina.
Do Vrútok som sa odviezol veľmi rád. Totiž, veľmi úprimným usmevom ma vítal ten istý vodič. Ten istý kamarát, ktorý ma viezol z Martina. Vítal ma slovami: No čo, potešila sa? Bol to krásny pocit.
Potom vlak do Vrútok. Ďalší vlak do Žiliny. Veľa si nepamätám. Zmáhal ma spánok. Zo Žiliny som si kúpil lístok do Leopoldova. Nemal som už peniaze, a tak som si povedal, že nemám prečo kupovať lístok až do Trnavy. Ak mi na to prídu, nech to mám blízko. Do Leopoldova. Neprišli. Napriek tomu som radšej vystúpil vo Vinohraoch. Nie na Hlavnej Stanici. Aj sám seba treba občas potrestať.
Vďaka za remote support, Qark.
