Jordánsko nie je až taká veľká krajina ako by sa mohlo zdať aj keď je rozlohou dvakrát väčšie ako Slovensko. Z hlavného mesta Ammán je to na juh k Červenému moru niečo viac ako 300 kilometrov. Dostanete sa tam diaľnicou, ktorá prechádza púšťou. Aj preto sa nazýva Desert higway. Má síce štyri pruhy, ale prechádza cez množstvo dedín. V nich je rýchlosť zo 110 km za hodinu spomalená na 50 km a život znepríjemňujú najmä retardery, ktoré donútia všetky autá spomaliť. Paralelne s ňou ide King road, ktorá je jednou z najznámejších ciest na blízkom východe. Jazda ňou nie je až taká pohodlná, ale ponúka o to viac zážitkov. Funguje už viac ako 5.000 rokov a putovali po nej obchodné karavány. Je tiež súčasťou posvätnej cesty do Mekky. Kráľovskou cestou sme išli späť do Ammánu. Vychutnávali sme si jej serpentíny a prejazdy kaňonmi.
Akaba je jordánskym prístavom na pobreží Červeného mora, pri hranici s Izraelom. Jordánsko sa snaží zvýšiť turistický ruch v tejto časti krajiny, preto tu vybudovali viacero plážových rezortov. Jeden je priamo v meste, ale väčšina sa nachádza mimo mesta smerom k hraniciam so Saudskou Arábiou. Taxikár z Ammánu nám odporučil rezort Tala Bay. V ňom sa dalo aj napriek ramadánu kúpiť pivo. Cena za vstup do rezortu bola 30 JOD na osobu. Čo sa nám zdalo dosť veľa. Tak sme navštívili len market kde sme si pivo-žízniví kúpili to čo nám bytostne chýbalo. Pivo, a presunuli sme sa do rezortu South beach. Tu bol vstup zdarma a nikoho tam nebolo. Bolo to opäť spôsobené ramadánom. Aspoň tak nám to vysvetlil majiteľ bufetu na pláži, ktorý sa potešil, že aspoň niekto k nemu prišiel.
Od Červeného mora sme pokračovali späť na sever. Našou ďalšou zastávkou bola púštna osada Wadi Rum. Je bránou do púšte v ktorej sa nachádza množstvo kempov. Auto sme nechali na parkovisku v dedine a tam si nás vyzdvihol majiteľ kempu. Prišli sme večer a do nášho kempu sme sa púšťou presúvali po tme. Nechápal som ako sa tam v tej tme môžu vôbec orientovať. Všade boli len kopce piesku. Len sem tam na obzore svietili svetlá v púšti roztrúsených kempov. Po trištvrte hodiny jazdy sme sa dosť vyheganí dostali do cieľa. Akurát včas lebo sa začala podávať večera. Hlavným chodom bola miestna špecialita kurence upečené v jame vyhĺbenej v piesku. Dobre nasýtení sme po večeri vybehli do púšte. Tam sme rozjímali a obdivovali nádhernú hviezdnu oblohu. Na druhý deň sme si naplánovali výlet po púšti, ktorý nám už večer ponúkol majiteľ kempu. Samozrejme to nebolo zadarmo. Prvá cena ktorú ponúkol bola skôr pre Saudskoarabských šejkov. Neostávalo nič iné ak sme sa chceli previesť púšťou ako zjednávať. Oplatilo sa. Z pôvodných 70 JOD za osobu sme to zjednali na 70 JOD pre všetkých. Takže nakoniec sme sa kochali farbami Jordánskej púšte Wadi Rum, ale aj tak trochu závideli turistom ktorí si ju vychutnávali na ťavách, ktoré sa ladným krokom sa pohybovali krajinou.
Ďalšou našou zástavkou bolo mesto Kerak. Známe križiackym hradom, ktorý sa tu nachádza. Križiaci tu odolávali mnohým nájazdom moslimom a bol jednou z posledných bášt kresťanstva v tejto oblasti. O histórií tejto bitky a aj samotného hradu hovorí film Kráľovstvo božie. Hrad je impozantný a má veľa podzemných priestorov. Je zaujímavé motať sa po jeho katakombách.
Možností ubytovania v Keraku nie je veľa. Nechodí tam na podiv až také množstvo turistov. My sme tu oproti ostatným destináciám v Jordánsku strávili až dve noci a mesto bolo pre nás aj branou na výlety k Mŕtvemu moru. Ubytovanie bolo príjemné a mali sme k dispozícií celý trojizbový byt. Jeho majiteľom bol miestny chirurg, ktorý študoval v ukrajinskom Charkove, tak sme sa mali s ním o čom porozprávať. Pri rozhovoroch sme angličtinu sem-tam miešali aj s ruštinou.
