Strednou Amerikou – koloniálna Nikaragua

Písmo: A- | A+

Nikaragujská Granada má svoje čaro a pri prechádzkach mestom sme mali pocit, že sme sa ocitli pár storočí dozadu.

Po prejdení hranice medzi Kostarikou a Nikaraguou sme sa dostali do úplne iného sveta. Úplne iní ľudia, úplne iná krajina. Za hranicou nás okamžite obkľúčilo množstvo taxikárov, ktorí chceli vytrieskať čo najviac. Za jednu osobu do Granady si pýtali 40 dolárov. Ale taxík nebolo to čo sme chceli zažiť. Chceli sme ísť miestnou dopravou. Našli sme nástupište autobusov. Tu sa okolo nás opäť zhŕklo kopec ľudí. K autobusom sme sa skoro ani nedostali. Jeden mládenec nám hneď ponúkol lístok za 10 dolárov s tým, že všetko ostatné vybaví. My zmetení z celej tej vravy sme ho kúpili. Neskôr sme zistili, že zvyčajne stojí dva doláre. Ale zas treba povedať, že ten chlapec čo nám to predal splnil všetko čo sľúbil. V totálne preplnenom autobuse vybavil sedenie. Všade plno ľudí, ale nás usadil tak, aby sme každý mali svoje sedadlo. Síce sa nám nad hlavou hompáľal smetný kôš, ale dalo sa. Autobus šiel do Managuy a Granadu len míňal. Keď sme išli okolo vodič nás na jeho pokyn upozornil, že máme vystupovať. Už len tá cesta bola zážitok. Tak plný autobus nechodil ani za čias socializmu na internáty v Mlynskej doline. A to na každej zastávke nastúpil predavač jedla a pitia a predieral sa napchatou masou. Na ďalšej zastávke vystúpil a nahradil ho druhý.

Obrázok blogu
To ešte nie je ani zďaleka plný autobus.
To ešte nie je ani zďaleka plný autobus. 

Vysadili nás na križovatke asi 12 kilometrov od Granady. Vítalo nás tu množstvo tuk-tukárov a okamžite sme dostali od nich ponuky. Šesť dolárov na hlavu za odvezenie zneli všetky. Neďaleko ale stal jeden pán, ktorý výzorom pripomínal bezdomovca. Prišiel k nám a povedal, že to je veľa a nech to neplatíme. Za chvíľu sa opäť objavil aj s tuk-tukom za 6 dolárov pre všetkých. Jazda do centra mesta bola riadna show. Miestami som mal pocit, že sa vyvrátime do garátu. Ale došli sme šťastlivo.

Obrázok blogu

Hotel sa nachádzal v centre mesta. Tuk-tukár nás vysadil asi 200 metrov pred nim, tak sme sa k nemu pobrali pešo a idúc sme ho podľa názvu hľadali. Dlho sme nemuseli, lebo po pár krokoch zrazu začal pred nami niekto mávať a vítať nás. Bol to náš ubytovateľ. Teda jeho zamestnanec. Vraj nás čakal už od obeda. V ten deň sme boli jediní ubytovaní v hoteli. V tej dobe to mali hotelieri v Nikarague ťažké. V roku 2019 vrcholili protesty proti vláde a v hlavnom meste to len tak vrelo. Ľud sa postavil proti staronovému diktátorovi Danielovi Ortegovi. V Granade bol síce kľud, ale turisti sa do Nikaraguy moc nehrnuli. V hoteli sa neskôr ešte ubytovali domáci Nikaragujčania.

Samotné ubytovanie bolo to najlepšie čo sme na našej ceste mali. Hotel Boutiqe PARADOR je postavený ako všetky okolité budovy v koloniálnom štýle. Za 40 dolárov na noc pre všetkých troch sme mali veľký apartmán s tromi obrovskými manželskými posteľami a priestrannou kúpeľňou. V átriu hotela priamo pod našou izbou bol bazén. Hotel vlastnil Holanďan, tak sme s nim strávili jeden večer pri pive rozhovorom o situácii v Nikarague.

Obrázok blogu

Granada je staré koloniálne mesto, ktoré založili španielskí kolonizátori v roku 1524. Zodpovedá tomu aj architektúra a je tu viacero zachovaných stavieb ešte z toho obdobia. Srdcom mesta je Námestie nezávislosti na ktorom sa nachádza aj nádherná katedrála. Keď ale opustíte centrum, v priľahlých štvrtiach to už tak nevyzerá. Vidieť tu špinu a tiež sa tam moc bezpečne necítite. Vo večerných hodinách tam radšej nechodiť. Skúsili sme to raz a veľmi rýchlo sme sa vrátili.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Granada má svoje čaro a pri prechádzkach mestom sme mali na chvíľu pocit, že sme sa tu ocitli v časoch dávno minulých.

 

 

Skryť Zatvoriť reklamu