Idem k balkónu a otváram ho dokorán .Do izby sa vplazí svieži vzduch, ale aj chrapot dychu od vedľa. Chrapot, zachrčanie a ticho ...chrapot, zachrčanie a ticho...
„v noci sa tam vaša kolegyňa, ale nabehala...“ skúšajú sa dostať k odpovediam
„no áno, keď je treba....“
Oni dvaja dnes odchádzajú domov. Ale ich spolubojovníci zo susednej izby už pravdepodobne domov nepôjdu.
Zachrčanie, buchot.... utekám vedľa. Priateľ na strednej posteli sa snaží vyliezť cez zábrany po bokoch.
„dobré ránko, kdeže sme sa vybrali?“
„o tretej som nespal“
Priateľ je dezorientovaný. Narovnám ho v posteli, za chvíľu prídu kolegyne a umyjú ho.
Podám mu pohár čaju. Trochu si odpije a zatvorí oči.
Na vedľajšej posteli čaká na koniec statočný človek. Chrapčí a podvedome dýcham s ním. Jeho nádychu sa raz nedočkám.
Je to zvláštne a aj krásne spoznať osobu, vidieť ako funguje a zrazu si ju berie niečo iné. Sloboda. Za týmto priateľom chodí iba jedna dcéra, aj to iba málokedy. Ženu má nevládnu doma. On sa o ňu staral, dokiaľ ho choroba nepohltila skôr. Sivé oči včera odmietal otvoriť. Dnes sú otvorené. Iba otvorené.
Potichučky mu rozprávam, čo mi príde na jazyk.
Aj jeho sa chopia moje kolegyne a dajú ho do poriadku, poumývajú ho, ponaťahujú, ponatierajú ,pomasírujú, nasadia čistú plienku, vyumývajú ústa. Odsajeme hlieny a zabalíme nohy. Popodkladáme mu kostnaté miesta vankúšikmi. A zrazu sa stráca vo veľkej posteli, Zabalený, čistučký v bielej perine.
Naťahuje jednu ruku do prázdna. Zachytím mu ju a jemne mu ju mačkám, aby cítil, že nie je sám. Jeho oči sú prázdne.
Do izby vchádza priateľ , ktorý ide domov, Najprv nakukne hlava , potom vojde. Usmejem sa na neho, lúči sa so mnou, ale nespúšťa oči z osôbky, ktorú držím za ruku.
Snažím sa vyčítať z jeho chovania a pohľadu, či má strach, či sa snaží cítiť, čo cíti jeho spolubojovník v posteli, alebo čo cítim ja.
Smútok?
Šok?
Strach?
Uvedomenie si?
Prvý krok zvládol. Zvedavosť. Prišiel a ustál to. Neušiel. Je krásne mať statočných priateľov.
Každá životná energia vonia ináč .
