Rúca sa mi svet ?

Bibka, moja dcérka bude mať vo februári desať rôčkov. Už teraz sme spolu len minimálne,po tých rokoch, čo sme stále trávili spolu, či doma, či u príbuzných, alebo v škole prírode, kde som bola ako ošetrovateľka. Chodili sme spolu na prechádzky, na ihrisko, na hrádzu sa korčuľovať, bicyklovať. Ponavštevovali sme spolu rôzne miesta - múzeá, výstavy, kiná....Celý voľný čas sme boli stále spolu...okrem škôlky, základnej ,či umeleckej školy.Teraz sa stretáme až večer, pribehne domov z krúžkov, rýchlo na mňa vychŕli smiešne zážitky, čo kde a ským prežila...a ja, ja sa cítim mimo...Potom sa rýchlo poumýva, vlezie do postele, ráno, kedže vstávam skôr jej cmuknem pusu na líco a čakám kým moje dieťa ku mne zase /večer/ pribehne.žije vo svojom svete, so svojimi kamarátkami,kamarátmi,krúžkami....chystá sa na deväťročné gymnázium, pripravuje sa na matematické olympiády a ja ani neviem, ako to stíha.---Práca-môj druhý domov, sa pomaly stráca...stráca sa zmysel zdravotníctva, zmysel pomôcť druhým, nech to stojí, čo to stojí. Sestry sa menia na úradníčky, účtovníčky, telefonistky, lekári sa menia na veľkých biznismanov, podnikateľov. Človek žije v tom všetkom a dúfa, že nikdy sa nedostane na stranu pacienta./ Možno vidíme až priveľa/. My, čo sa snažíme zostať ľuďmi, buď si zavrieme oči, zapcháme uši a ústa, alebo sa necháme strhnúť vlnou korupcie, úplatkárstva.---Svet sa mi rúca a ja sa snažím stáť...Bibka bude slečna a ja budem pripravená byť sňou ako keď bola malá. Budem tichúčko čakať na jej slová, otázky...vždy budem hrdá, že je mojou dcérkou.Viac než desať rokov práce s chorými si uchovám v spomienkach, zbalím pekné zážitky, hlboko do pamäte si vryjem tváre vďačných pacientov a budem dúfať, že sa snimi stretnem v mojom budúcom zamestnaní.A slnko mi bude opäť svietiť nad hlavou.