Ako tak ležím, snažím sa presvedčiť sama seba, že som kľudná a chce sa mi spať, začujem ďalší zvuk, ktorý k tejto nočnej hodine nepatrí. Tenučké, vysoké hlásky. Dvaja asi desať roční chlapci od susedov sa vybrali na toaletu. Vedľa našej záhrady majú chalupu a dreveňák čím ďalej od svojich dverí, to znamená, že tesne pri našom plote.
Hovorím si, fajn, urobia čo treba a pôjdu spať. Ležím, počúvam ako sa to tam vyvíja. Marhule vedia urobiť svoje. Bolo mi ich aj trochu ľúto, že museli takto uprostred noci na druhý koniec záhrady.
Keď sa mi zdalo, že už by mohli byť hotoví a oni tam stále veselo štebotali, povedala som si, že nemá cenu, takto sa trápiť v posteli. Lepšie mi bude na dvore.
Keď som vyšla von, naskytol sa mi pohľad pre bohov. Susedova latrína bola zahalená v oblaku dymu. Pred ňou stál manekenpiss, presne ten istý čo v Bruseli, len tento náš mal trenírky spustené na členky a v ruke držal cigaretu. Jeho brat sedel dnu a obaja spoločne vyrábali ten hustý dym. Malý netrpezlivo poskakoval, v jednej ruke cigareta a druhou sa držal za zadok.
„Už síííí? Pohni sa, ja sa po....m.“
V prvom momente ma napadli tie poučné vety o škodlivosti fajčenia a rušení nočného kľudu. Chcela som im to pekne vytmaviť, ale pohľad na toho malého bol taký perfektný, že som zostala radšej ticho. Mala som čo robiť, aby som sa nahlas nerozosmiala. A bola som aj zvedavá, či to vydrží, lebo brata už prosil skoro s plačom. Pritom stále usilovne poťahoval z cigarety, čo mu v tej chvíli asi veľmi nepomáhalo.
Keď som si už myslela, že je najvyšší čas, aby sa vystriedali, ten čo sedel dnu a nemohol chápať toho vonku, zahlásil.
„Ja si dám tuším ešte jednu.“
To som už nemohla dopostiť. Vyšla som z tmy a dva metre od nich som spustila.
„Okamžite zahaste tie cigarety, ty toho malého pusti na ten záchod a spať.
Malý skočil do záchodu, zástrčka hlasno cvakla a nastalo hrobové ticho. Až potom som si
uvedomila, ako som ich musela vystrašiť. Pri páchaní takého hriechu ako je polnočné fajčenie, sa z ničoho nič zjaví bosorka v dlhej bielej košeli.
Neviem dokedy boli v tom záchode zatvorení. Aj som sa im prihovárala, ale ani nemukli. Vošla som do domu a hlasno zatvorila dvere, aby vedeli, že na dnes som už dostrašila. Na druhý deň sme po sebe len tak pokukávali. Evidentne nemali istotu, či som to bola ja, alebo nejaké iné strašidlo.
Zostalo to medzi nami nedopovedané a tak ani neviem, či to ten malý stihol. Možno sa ho to niekedy opýtam, ale ešte nejaký ten rok počkám, aby som mu zbytočne nepripomínala pre nich asi nepríjemný zážitok. Pre mňa milé spestrenie noci v ktorej som nemohla zaspať.
