Keď som bola väčšia a ježibaby už tak nezaberali, začala som chodiť na náboženstvo. Dobšinský s jeho hororovými rozprávkami, bol len slabý odvar toho, čím nás strašil pán farár. Aj keď som bola, myslím z tých poslušnejších, veľmi ťažko sa mi darilo prežiť deň bez hriechu.
Ráno som sa nestihla pomodliť, večer sa mi nechcelo, mama mi tiež sem-tam povedala, že neposlúcham a o škaredých myšlienkach a nebodaj obrázkoch ani nehovorím.
Najhoršie nebolo to, že ma čakalo peklo, ktoré som si vďaka mojej babke vedela veľmi živo predstaviť. Viac ma trápilo, že som tieto svoje strašné hriechy musela hovoriť každý mesiac pánovi farárovi a ten sa tváril, akoby on sám odpykával časť môjho trestu . Teraz to vidím tak, že asi ho to len nebavilo počúvať.( Napadlo ma, prečo nemôžu byť ženy katolícke farárky. Neudržali by spovedné tajomstvo? Ja teda asi nie.)
Keď som už mohla chodiť v nedeľu poobede do kina, bála som sa Nemcov, kolaborantov, imperialistov a kapitalistov. A ešte špiónov, okrem sovietskych.
Prečo som si na to všetko teraz spomenula?
Poznáte tie mamičky, ktoré radi vychovávajú svoje deti na verejnosti. Čím má dieťa exotickejšie meno, tým hlasnejšie mamička vychováva. Išlo ma rozhodiť, keď som v čakárni u detskej lekárky počúvala vety: „XY, (obyčajne mávajú dve mená) nebehaj, príde teta doktorka a pichne ti injekciu! „Počkaj, keď prídeme domov pôjdeš do kúta“!
Takýmito slovami pripravujú „perné“ chvíle deťom, ale aj sebe. Raz na tú injekciu budú musieť ísť a čo potom.
Ale úplne ma dorazila mladá mamička s asi trojročným synom, ktorý pobehoval pomedzi hroby na cintoríne. Asi sa jej zdalo, že by sa nám to nemuselo páčiť a tak zakročila.
„...XY.......nebehaj, lebo poviem ujovi hrobárovi, nech ťa zoberie“!
Malý našťastie ešte nevie akú funkciu zastáva ujo hrobár, pobehoval veselo ďalej. Ja som si musela zahryznúť do jazyka.
