Ja som túto jej sťahovaciu vlastnosť zdedila asi po nej. Keď som sa vydala, nasťahovali sme sa na sídlisko, ako desiatky mladých rodín. Rovnaké byty, rovnaké nábytky a dokonca aj koberce. Možno aj preto si raz môj „spoločensky unavený“ manžel pomýlil vchod a čudoval sa, čo u nás robí sused v pyžame, ale to by bolo na dlhé rozprávanie.
Pri prechádzke s kočíkom som sledovala cez otvorené okná na prízemí, že boli ľudia, čo sa snažili uniknúť z tejto uniformity. Niektorému susedovi napadlo, že si bielu umakartovú linku premaľuje na červeno. Keďže nás bolo takých viacej, čo sme čumeli cudzím ľuďom do okien, za nejakú dobu boli všetky linky, aspoň na prízemí, červené. Jeden sa „utrhol“ a linku si namaľoval na zeleno, ale to sa neujalo.
Mali sme susedku, ktorá k nám chodila fajčiť, ešte nemala 18 a manžel jej to zakazoval.
Podľa vzoru mojej mamy som aj ja každú chvíľu prehadzovala nábytok a vymýšľala netradičné kreácie. A táto susedka, len čo dofajčila ( krabičku ) išla domov a o chvíľu to u nich vyzeralo ako u nás. Nech som urobila čo som chcela, všetko opakovala. Len raz sa mi ju podarilo dobehnúť. Neviem ako, ale podarilo sa mi zohnať kilový balík C-čiek. Urobila som z toho záves na chodbu a to ju tak rozhodilo, že pár dní k nám ani napáchla. Aha, už viem odkiaľ je ten výraz.
Potom som s tým na nejakú dobu prestala. To vtedy, keď som kreslo za dverami vymenila za starú, železnú singerku po babke. Keď sa môj muž vrátil v noci domov, len tak po hmate sa chcel hodiť do svojho kresla a hodil sa na babkinu mašinu. Vtedy aj susedia počuli, čo si myslí o tom mojom sťahovaní.
Je MDŽ, svieti slnko a mňa to zase chytá, ale mám na to fintu. Sadnem si k počítaču a počkám až ma to prejde.
Teraz ma napadlo, ako mi raz mužov kolega doniesol na MDŽ karafiáty. V robote oslavovali a aby si splnili povinnosť aj doma, poslali jedného, aby poroznášal kytice manželkám, čo nemali čas oslavovať. Niekto sa musel postarať o deti.
Zaďakovala som, kyticu som zastrihla, už bola trochu povädnutá a išla som spať. Zobudil ma zvonček. Roznášač sa po niekoľkých hodinách vrátil, aby som mu kvety vrátila. Chcel by už ísť domov, ale nezostala mu kytica pre ženu a ako by to vyzeralo, že na ňu zabudol.
Pohľadala som v koši papier, kvety zabalila a keď som mu ich dávala bol nespokojný, že je z nich odstrihnuté. Ako bude teraz pred ženou vyzerať.
Ako som tak na neho pozerala, určite si ten odstrihnutý kúsok jeho žena nevšimla.
On sám bol dobre podstrihnutý.