Horšie to bolo s druhou triedou. V pohode bol asi len prvý september a potom sa to začalo.
Druhého septembra prišla zo školy s novou žiackou knižkou a cez pol strany mala červeným atramentom napísanú poznámku. Červený atrament žiaril aj na prvej strane, krížom cez jej meno. Uznávam, nemala ho napísané krasopisne, ale bolo to najkrajšie ako vedela.
V tej poznámke zhodnotila pani učiteľka charakterové vlastnosti našej dcéry.
Aj keď ju poznala len pár hodín, odhadla ju dobre, to jej musím uznať. Bolo tam niečo také, že hovorí, aj keď ju nevyvolá, odpovedá za druhých, vyrušuje otázkami a je nevychovaná a drzá. S tými dvomi poslednými som absolútne nesúhlasila. Vychovaná určite je „a čo si vy súdružka, predstavujete pod slovom drzá“?
Z nás dvoch som tú poznámku znášala horšie ja. Dcéra mi s kľudom angličana vysvetlila, čo sa vlastne stalo. Súdružka na druhý deň taká kľudná nebola a to bol iba začiatok školského roku.
Keď im rozdali knihy a písanky, dostali aj žiacku knižku. Učiteľka im vysvetlila, že ju budú používať celý rok a bude to „zrkadlo ich práce“. Preto si ju majú doma obaliť a za pomoci rodičov krasopisne napísať meno, adresu, triedu.... Lenže, to by nebola naša Renátka, keby zase nechcela byť prvá. Úlohu splnila hneď, na mieste a ešte sa s tým išla pochváliť.
Skrátka a dobre, pani učiteľka asi nemala rada takéto snaživé tipy. Vyčítala jej, že do žiackej sa nepíše „ Renátka“, ale Renáta. Ona sa obhajovala tým, že sa tak volá, lebo jej tak doma hovoria. Ani jedna nechcela ustúpiť, až sa súdružka neudržala, meno prečiarkla a červeným atramentom napísala ešte raz, teraz už správne. Potom sa jej snažila vysvetliť, že doma sa oslovujeme inak ako v škole, ale uviedla nie práve najšťastnejší príklad svojho mena, ktoré nie je u nás také bežné.
Neviem už, ako to naša dcéra okomentovala, ale vyslúžila si za to poznámku na prvú stranu novučičkej žiackej knižky.
No a takto to potom pokračovalo celý rok. Neviem, či takto vypisovala aj ostatným rodičom, ale my sme si na to zvykli. Musím ale povedať, že na známkach sa to neodrazilo, len každú jednotku vyvážila nejaká poznámočka.
V prvom momente ma napadlo, že tú nešťastnú žiacku akože stratíme a novú potom vyplníme podľa predpisu. Keď som videla, že dcéra si z červeného mora ťažkú hlavu nerobí, nechala som to tak. Nech ju má na očiach aj súdružka učiteľka.
Ďalšie školské roky sme prežili bez poznámok. Nie preto, že by sa Renátka zmenila, ale asi preto, že mala šťastie na PEDAGÓGOV.
