Ako malá som veľmi rada chodila na hody k „tetičke“. Bola to sestra mojej babky. Na tieto sviatky si v rodine veľmi potrpeli a predchádzali tomu pozvania tipu „príďte, šak sa u nás nabúchate, na bránu, bude zamknutá“, alebo „ autobus vám ide hneď po omši naspäť“.
Pre nás deti to bola veľká udalosť a ešte väčšia pre tetičkinu rodinu. Mávali hostí až z Bratislavy a preto to nebola len taká obyčajná návšteva, ako každú nedeľu.
Boli to jednoducho HODY a preto som ja s mojou o päť rokov mladšou sestrou dostala od našej babky podrobné inštrukcie, čo smieme a čo nie.
Ja som sa nemala hlavne zašpiniť, lebo som mala oblečené sviatočné silónové šaty. Sestra mala príkaz pozdraviť, neskákať dospelým do reči a pri stole čušať.
Počkalo sa na cigána, prišiel každý rok, zahral pod oknom vždy tú istú pesničku, ktorá strýčka rozplakala a hody od slova hostina sa mohli začať.
Ženy v tejto rodine boli skvelé kuchárky, na stole bolo všetko, čo tam patrilo, od husaciny s lokšami, až po „parádne zákusky“.
Vzhľadom na vzácnych hostí každý dodržiaval pravidlá stolovanie, dokonca aj strýčko vyfasoval príbor a pod prísnym pohľadom svojej dcéry sa ho snažil používať. Keď mu ale husacie stehno vyletelo z taniera, schytil ho do ruky a ukázal hosťom z mesta, ako sa u nás hoduje.
Do ticha, ktoré prerušovalo len pochvalné ochkanie na adresu kuchárky sa ozval ťahavý zvuk, ktorý ku stolu určite nepatrí. Všetci sa tvárili akoby nič, len moja sestra so širokým úsmevom oznámila hodujúcim.
„To jááá!“
Ešte stále by to bolo prehliadnuteľné a dávno by sa na toto sestrine fo-pa zabudlo, keby to naša babka nechcela zachrániť a prísne sa spýtala,
„Januška, náá jak sa poví?!“
Januška zalovila v pamäti a z príkazov a zákazov, ktoré dostala vybrala jeden, ktorý sa jej zdal na danú chvíľu najvhodnejší.
„Dóóbrúú chuuť!“
Zdá sa mi nespravodlivé, že tento trapas sa dlhé roky spomínal ako „veselá príhoda“ ale to, že pri hre na skrývačku mi kôň, ktorému som sa schovala do válova, zožral zadnú časť mojej silónovej sukne sa považovalo za tragédiu.
Pravdou je, že šaty mi ušila teta Mariška zo zbytkov nejakej veľmi slávnej róby, ona totiž robila krajčírku v Národnom divadle.
Aj tak to nebola moja vina. O koňovi, ktorý by žral šaty babka nič nehovorila, to by som si pamätala a zašpinené neboli.
A tak sa stalo, že aj keď sme dostali bohatú výslužku, vtedy sme išli domov s holou r...u, tou mojou.
