Mala som 15-16 rokov a s kamoškou sme každú nedeľu hliadkovali pri okne, kedy ho uvidíme. Bol so susednej dediny a všetky baby „naňho brali“, keď prešiel z dolného konca až na Červený Kameň. Za jedno nedeľné popoludnie to stihol aj tri krát a tak sme si ho mohli dobre poprezerať. A že bolo na čo, toho si bol veľmi dobre vedomý.
Nebol to žiadny „sedlák“. Rúčku od hrebeňa si odlomil, aby mu netrčala zo zadného vrecka čiernych tesiliek, bielu dederónku nosil ležérne zapnutú len na dva gombíky. Manžety, zásadne rozopnuté (bol to rebel) a keď si ich ešte vyhrnul na predlaktí, naozaj nemal chybu.
Je pravda, že už vtedy bol hodne out. Ostatní chalani by si čierne tesilky s hviezdnym prachom v nedeľu po obede obliekli jedine, keby išli na pohreb a aj to by musela byť veľmi blízka rodina.
Tento chlapec sa ale tváril, že sme mu všetky ukradnuté a zbytočne sa navliekame do tuzexových texasiek a koženkových minisukní. Niesol sa v tých tesilkách, ako by mu ich ušil sám Levi Strauss a ešte k tomu naschvál trošku širšie a kratšie, aby vynikli aj biele ponožky v čiernych mokasínach.
Odvtedy je mojím heslom, že nie je dôležité, čo máš na sebe, ani ako sa v tom cítiš, ale ako sa nesieš cez dedinu.
Keď sme si s kamarátkou na Luciu písali chlapčenské mená na lístočky, musím sa priznať, trošku som podvádzala. Na Vianoce som bola „prekvapená“, že mi osud určil práve jeho.
O pár rokov neskôr si ma naozaj všimol. Meno sedelo, veď papier nepustí, len chlapec bol iný. A ako plynul čas pribúdalo, teraz to už môžem povedať, toto „osudné meno“ do môjho života.
Z mojej skúsenosti každý jeho nositeľ je osobnosť. Či v dobrom, alebo v zlom, vytŕča z davu a aj keď ma priamo neovplyvní, aspoň zanechá stopu.
Tu je len pár iniciálok, na ktoré si narýchlo spomeniem. Niektoré sú mená známe, ale väčšinou, len moje súkromné a nič by Vám nepovedali.
V.K., V.S., V.M., V.M., V.M., V.D., V.P., V.P., V.K., V.H., V.V., V.S., V.V., V.V., V. DZ. V.M.........a aby som mu neukrivdila aj V.I. L.
Podarí sa Vám tam niekoho identifikovať, poprípade doplniť?
