Aby som sa utvrdila v tom, ako robím dobre, že „ich“ nečítam, mrkla so na Bleskovky. Už nadpisy mi potvrdili moje správne rozhodnutie. Bola som na seba hrdá, že neviem nič o nejakom výlete celebrít niekam do „teplých krajín“. Na moje nešťastie, objavila som diskusiu k jednotlivým článkom. Prsty ma zasvrbeli, predsavzatie sa stratilo a... klikla som.
Môj ťažko nadobudnutý kľud a ustálený krvný tlak boli zase v čudu.
Neboli to celebrity ani politici, čo ma tak rozhodili. Boli to diskutéri.
Každý obhajoval svoju pravdu, chyba je len v tom, že urážlivo a hlavne anonymne. Vulgarizmami najhrubšieho zrna sa to tam len hemží. Urážajú sa navzájom, urážajú neznámych ľudí, vynášajú súdy, ale hlavne, všetko pekne anonymne, aj keď niektoré prezývky hodne o autorovi napovedia.
Pri debatách na našom kultivovanom blogu ma tiež niekedy zasvrbí ruka. Nie, že by som sa potrebovala vyjadrovať vulgárne, ale tak pekne od pľúc... Keď si ale predstavím, že sa pod to podpíšem, zahryznem si do klávesnice a nereagujem vôbec, alebo sa to snažím slušne sformulovať.
Prečo toto všetko píšem? Niekedy aj ja potrebujem vypustiť ventil a tak som rozmýšľala, že sa zapojím do takejto uvoľňujúcej debaty. Vynadám nejakému človeku, ktorého vôbec nepoznám a hlavne, ktorý nepozná mňa. Krásne sa mi uľaví a doma bude božský kľud. Mám len obavu, že ľudia prekuknú moju pravú tvár a preto potrebujem nejaký hodne rafinovaný nick. Čo takto ĽUDOMIL. Nie, to je odvodené od môjho mena, to by ste ma hneď odhalili.
Mohli by ste mi poradiť? Naozaj potrebujem niekomu vynadať a nebudem sa pod to predsa podpisovať.
Chcem byť aj naďalej za dobrú.
