Keď mi šesťročná Nikolka povedala, že o tom si rozhodne sama, došlo mi, že preháňam. Prišla k nám na návštevu trojročná Tamarka. Bol čas obeda a keď videla kopu ľudí okolo stola vyhlásila so samozrejmosťou jej vlastnou, že je hladná.
„Máme rizoto, dáš si“?
„Dám, rizoto ľúbim“.
Podala som jej na tanieri naloženú porciu rizota a ona zabodla svoj malý prst rovno do stredu.
„Tieto zrniečka neľúbim“!
„Aké zrniečka“?
„Tieto tu“!
„Veď som sa ťa pýtala či máš rada rizoto“.
„Mám a všetko zjem, len tieto zrniečka neľúbim“ - a zase ďobla tým malým prstom do stredu taniera.
Rizoto je rizoto, no aj tak sme začali na tanieri oddeľovať, čo ľúbi a čo nie. Možno ani Popoluška nemala ťažšiu prácu!
Spokojná bola až vtedy, keď bola na jednej kôpke bola ryža a na druhej zelenina a mäso.
Keď prišla druhý krát, variť som ešte nezačala, tak som si povedala, že sa radšej opýtam. Hosťa si predsa treba uctiť.
„Čo by si dnes chcela na obed“?
„ Roštenku „ - vyhlásila rázne a z jej hlasu bolo cítiť, že vie o čom hovorí.
Opýtala som sa pre istotu znova, ale keď mi povedala, že roštenku ľúbi, lebo jej to varí aj babička, bolo rozhodnuté.
Nebol problém, máme to radi všetci a Tamarka nech má teda po vôli.
Prišiel čas obeda, no ona zase tým svojím hroziacim prstom ďobala do taniera .
„ Toto jesť nebudem, počkám na tú roštenku“.
„Ale veď ju máš pred sebou“.
„Babička varí lepšiu roštenku, túto jesť nebudem“.
Nepovažujem sa za kuchárku. Som žena, ktorá doma varí. Zarazilo ma však, ako trojročné dieťa už na prvý pohľad dokáže zistiť, že moja roštenka nie je dosť dobrá.
Vysvetlenie som dostala až od jej mamy. Roštenka je žemľovka, ktorú jej babička robí z rožtekov.
Tak sa stalo, že všetci vstali od stola najedení a spokojní, len Tamarku som po druhý krát sklamala.