Keď sa mi podarilo zorientovať v čase a priestore, zistila som, že už aj Maco na mňa vyčítavo pozerá a ten si teda ľúbi pospať. Hrnček naozaj stál na stolíku pri posteli a keď že bol veľmi horúci, dovolila som si ešte na chvíľku privrieť oči. Keď som ich za sekundu otvorila, káva už bola vlažná. Vyskočila som ako srnka (ak si tam chcete pridať postrelená, nedbám) a dala si poriadny dúšok.
Nič lepšie na prebratie nepoznám. V tom momente sa mi prebudili všetky zmysly aj nezmysly. V hrnčeku som mala dve poctivé lyžičky soli.
Na nejakú reakciu nebol čas. Z kuchyne som počula:
„Už nie je pečivo!!!“ a vedela som, že musím ísť do obchodu.
„Kto ide so mnou?“
Vyhrala to Marcela, bola najrýchlejšie oblečená a už stála medzi dverami.
„Kde mám kľúče od auta?“
Prezreli sme miesta pre kľúče obvyklé a potom aj tie neobvyklé, ako chladnička, WC, kúpelňa, ale nič sme nenašli. Hrozilo, že pôjdeme pešo, čo je v našom prípade po najbližší obchod asi 1 km. Nakoniec som nesmelo hodila do pľacu otázku, či nebudú v aute. Boli!
S pocitom zahanbenia, ako sa mi to mohlo stať, ale aj úľavy, že sa kľúče našli, sadáme do auta. Sadáme, ale po márnych pokusoch naštartovať, hneď aj vystupujeme. Kľúče v štartéri + zapnuté rádio – vybitá baterka.
Cestou do obchodu sa mi zrazu rozsvietilo. Veď to je on! Zase ma raz prišiel navštíviť.
Deň Blbec!!!
Boli časy, keď ma takéto pestré ráno vedelo pekne vytočiť a potom sa to viezlo až do večera. Nech som urobila, čo som chcela, všetko bolo zle.
Teraz som zvolila iný prístup. Vrátila som sa z obchodu pekne vymrznutá. Urobila som si kávu, tento krát s cukrom a vyložila nohy na stôl. Nemám dôvod byť nervózna.
1. Celkom dobre som si pospala.
2. Ranná prechádzka mi urobila dobre.
3. Čerstvé pečivo na raňajky.
4. Neukradli mi auto.
A úplne najhlavnejšia vec je, že mi má kto ráno uvariť kávu. Ak by to takto bolo aj ďalších 32 rokov budem šťastná – aj s tou soľou.
PS
Okrem zhorených buchiet a jednej utierky sa v ten deň, počas mojej služby, nič mimoriadne nestalo.
