Po celom dni strávenom vo vlakoch a autobusoch sme sa konečne z Karlsruhe dostali do dedinky Moos kdesi na severnom úpätí Dolomitov. Vedúci Robert sa už druhý deň s inou bandou túlal kdesi po horách a tak nám predtým poslal čiernobielu fotokópiu mapy s vyznačenou trasou k prvej chate, v ktorej sme mali prespať prvú noc.
Nemali sme sa kde stratiť. Prešli sme asi dva kilometre smerom na juh trošku do kopca a boli sme tam. Zvyšok výpravy tam na nás už čakal.
Rozlúčil som sa s civilizáciou a zmieril sa s tým, že celý týždeň už budeme prespávať len v drevených chatkách kdesi tam v horách.
Pri rannom nástupe sme si pozreli, čo nás čaká ...
... a vydali sa v ústrety hmle.
Taká lanovka by sa mi zišla. Teda aspoň do kopca. Dole kopcom by to mohla byť zas bobová dráha.
Hmla sa však miestami roztrhala a motivácia stúpať ďalej rástla.
A keď bol chodník príliš strmý, tak takéto stairway to heaven potešilo.
Čím vyššie sme stúpali, tým fúkal chladnejší vietor.
Dobrý dôvod sa ísť ohriať do chaty. Menu: horúci čaj a štrúdla.
Celkom sa nám to tam pozdávalo, no takto by sme za týždeň toho veľa neuvideli.
Dnešný cieľ sa totiž nachádzal na azda najslávnejšom mieste Dolomitov.
A tak sme takí úplne maličkí ...
... kráčali pomedzi tými drobivými kamennými gigantmi ...
... až k tým najúžasnejším výhľadom, ktoré dokáže neživá príroda ponúknuť.
Tu padali sánky.
Teda mne vlastne ešte celkom nie, aj keď sa mi to už veľmi zlepšilo.
To bolo všetko také o-b-r-o-v-s-k-é.
Pri tejto chatke v niečo vyše 2500-metrovej nadmorskej výške na mňa padlo asi pätnásť snehových vločiek. To bol asi tak kompletný zrážkový úhrn za celý týždeň.
Síce trochu pofukoval chladný vietor, ale ani sám nevedel, ktorým smerom chce fúkať.
My sme sa však zababušili a vietor nás netrápil.
Dobytok by sa tu veľmi nenapásol, no naše oči mali hostinu.
A hoci nebolo veľmi kam sadnúť, ...
... my sme len kráčali kľukatým chodníčkom za našim cieľom.
Vysmiati od ucha k uchu ...
... plesajúc od radosti ...
... že sa tu vo vysokých horách ...
... konečne poriadne zguľujeme.
A hoci sme sa nachádzali na trase behu okolo monumentálnych "Tre Cime", ...
... tak sme ich z nášho vratkého chodníku uprostred zosúvajúcich sa kameňov ...
... nikde nevideli.
Až na konci cesty, kedy sa nám spoza zákruty vynorila naša dnešná chata, ...
... sa nám v celej svojej kráse predstavil trojvrch dosahujúci v najvyššom bode 2999 metrov nad morom.
Čo by ste povedali na prechádzku okolo nich? Ale až po obede.
