Z Karlsruhe do Kostnice na brehu Bodamského jazera vedie niekoľko ciest. Tristošesťdesiat kilometrov proti prúdu Rýnu je príliš zdĺhavá alternatíva. Dvestotridsať kilometrov cez Stuttgart po diaľnici je dosť na nervy. A čo tak tri hodinky v pohodlnom vlaku krížom cez Schwarzwald?
Odkedy rodák z Karlsruhe a absolvent miestnej univerzity Robert Gerwig v polovici devätnásteho storočia vyhútal, ako železnicou preťať toto pohorie, sa dnes cestovanie zdá byť hračkou. Napokon, keď sa piati ľudia odvezú ráno do Kostnice a večer sa vrátia naspäť do Karlsruhe, tak ich celková doprava v klimatizovanom dvojpodlažnom vagóne s krásnou vyhliadkou vyjde na hlavu ani nie päť a pol eura.
Údoliami pidiDunaja a Kinzigu sa železnica stavala ešte celkom ľahko, no problém nastal pri spájaní mestečiek Hornberg a Sankt Georgen. To prvé sa nachádza v nadmorskej výške 384 metrov nad morom v povodí Severného mora, zatiaľčo to druhé o vyše štyristo metrov vyššie v povodí Čierneho mora. Vzdušnou čiarou sú vzdialené iba dvadsať kilometrov, takže s takým prudkým stúpaním by si obyčajná lokomotíva neporadila.
Pôvodný a technicky oveľa jednoduchší plán počítal so stavbou iným údolím, no toto riešenie by čiastočne zasahovalo do susedného Württemberska, čo sa bádenskemu štátu vôbec nepozdávalo, keďže chcel mať celú strategicky dôležitú trasu pod svojou kontrolou.
A tak Robert Gerwig navrhol dvojitú slučku, s ktorou výškový problém vyriešil a železnica zostala celá v Bádensku. Dvadsať kilometrov vzdušnej vzdialenosti medzi mestečkami Hornberg a Sankt Georgen natiahol na dvojnásobok a bez konštrukcie jediného mostu, no zato tridsaťsedem tunelov, prekrížil Schwarzwald železnicou. Podľa pôvodných plánov bola neskôr položená aj druhá koľaj a tak v novembri 1873 bola celá Schwarzwaldbahn uvedená do prevádzky.

My sme sa v jednu aprílovú sobotu odviezli len po Hornberg. Zo stanice sme sa pozreli na hrad, na ktorý sa pôjdeme pozrieť "niekedy inokedy" ...

... a už aj okolo najväčšej záchodovej misy na svete ...

... sme sa poponáhľali preč od civilizácie ...

... až kamsi vysoko do divočiny. Tu si Hanna hovie na okraji Feierabendfelsen, po slovensky Fajrontového brala. To bol výhľad, sťaby na obraz!

Stačilo by ho len pekne zarámovať.

A trochu si nad krajinou zalietať ...

... avšak radšej meter nad trávnikom ako stovky metrov nad údolím.

A s dúškom vody z prameňa, ...

... ktorý osvieži viac ako hromada vody na ceste ...

... sa uvelebiť v Deduškovom kresle (Großvaterstuhl).

Ako alternatívu k heslu "Zabi bobra, zachrániš strom!" by sa dal na každý chráneniahodný strom zavesiť takýto papierik: "Severoamerická pobrežná jedľa, prosím nekálať!"

Uprostred lesa sme sa však vrátili k železnici. Tu sme na jednom strome našli podrobný cestovný poriadok Schwarzwaldskej železnice. Neboli tu však uvedené časy prejazdov stanicami, lež informácie o tom, kedy a ako prechádzajú vlaky dvoma veľkými slučkami.
Ak ste zatiaľ moc neskrolovali a nešibrinkovali myšou nad nasledujúcim obrázkom, tak to skúste ešte chvíľu vydržať a pozrite sa naň bez toho, aby ste ponad neho prešli kurzorom.
Nachádzame sa totiž priamo nad výjazdom z jedného z tridsiatich siedmich tunelov na štyridsaťkilometrovej trase medzi mestečkami Hornberg a Sankt Georgen. A toto miesto sa nazýva Dreibahnenblick, pretože práve z neho vidno tri úseky železnice, ktoré sa síce vzájomne od seba nachádzajú vzdušnou vzdialenosťou len niekoľko sto metrov, no vlak medzi nimi musí prekonať niekoľko kilometrov a mnoho výškových metrov.
Vidíte tam tie línie? Nie? Tak prejdite po nasledujúcom obrázku myškou.

Tak vidíte. Podľa plánu mal o chvíľu prefrčať na tom najnižšie položenom úseku v smere od Karlsruhe vlak. Počkali sme chvíľku naňho, no kebyže som ho náhodou nezbadal v hľadáčiku, tak si ho ostatní snáď ani nevšimnú.

"Miro, počkajme ešte pár minút, kým pôjde aj týmto druhým úsekom...", ktosi prosil.
Kdeže, poďme my radšej dole do Tribergu na stanicu, tam ten vlak uvidíš zblízka a môžeš sa ním aj odviezť. Aj tak ho ledva stihneme.

Ledva sme ho stihli. Ale aspoň sme si po celodennom túlaní sa v najrozuzlovanejšom železničnom uzle v Európe to pivo u Wolfa zaslúžili.
Tak na Roberta!