
Do juhobádenskej dedinky Münstertal nás v sobotné ráno odviezol malý motoráčik. S batohmi naloženými stanom, spacákmi, varičom a jedlom na tri dni sme sa s Alešom porozhliadli po ospalom návesníčku a potľapkali sa po pleci, že sme nakúpili už v predošlom mestečku Staufen. Tu by sme totiž asi ťažko niečo zháňali.

Preplietli sme sa pomedzi pár domov, ja som si v jednom doplnil fľašku vodou a podľa mapy sme odbočili na jeden lesný chodník, ktorý popri potôčiku mizol v hlbokom lese.
Nie je zvykom stretávať na lesných chodníkoch mládežníkov, no tentokrát sme mali šťastie na jeden mladý pár, ktorý kráčal oproti nám. Už som si podvedome pripravoval úsmev a pozdrav, keď tu zrazu dievčina zhíkla.

Na ceste na nu slepo čumel beznohý jašter. Našťastie ho dievčina nechala na pokoji a hneď odtiaľ odišli. Ja by som si ho inak zrejme ani nevšimol, no vďaka jej splašeniu sme ho mohli takto zvečniť. Aleš takto získal novú slovnú hračku, ktorú si počas nasledujúcich dní občas veselo pripomínal: "Jak může mít slepýš takové divné jméno... slepúch..."

Cesta začala prudko stúpať. Zoserpentila sa a museli sme vytiahnuť turistické paličky, aby sme sa niekde pod váhou batohov neprekotili. Na jednom svahu s množstvom pňov som odrazu zbadal jeden, ktorý bol trochu iný ako ostatné. Drevorubači sa zrejme nudili a namiesto pílenia stromov sa trochu pohrali. Táto stolička je pôvodnou celistvou súčasťou pňa. Na sedenie mi bola trochu malá, navyše na tej fotke čumím do blba, tak pre názornosť uvádzam radšej záber bez ľudí.

Po chvíli sa nám medzi stromami naskytol pohľad na dedinku v údolí. Netrvalo dlho si uvedomiť, že to je Münstertal, z ktorého sme pred poldruha hodinou vychádzali. Medzitým sme si ten kopec poriadne obišli bočným údolím, plus výškový rozdiel tristo metrov... od vrchu Belchen nás však v tej chvíli delilo ďalších takmer osemsto metrov. Povedali sme si, že pri najbližšej lavičke sa opäť trochu posilníme.

Lavičku sme nenašli, no naďabili sme opäť na pňovu stoličku, takzvanú pňoličku. Keďže bola len jedna, tak sme si demokraticky vytiahli samonafukovacie podprdelníky a sadli si na kusy dreva na zemi. Tentokrát padla za obeť saláma.

Jedna z najužitočnejších vecí, ktoré sme si na výlet zobrali, boli medové ovsené vločky. Viackrát poslúžili ako statív a raz dokonca aj ako potravina.

"Tak tudy bych na kole nejel... Ale výhled je to hezký!" zahlásil Aleš a ja som len zamľaskal. Akosi ma chytal smäd a moja trištvrtelitrová fľaška hompáľajúca sa za opaskom opäť zívala prázdnotou. Aleš si srkol z hadičky vedúcej z jeho ťavieho hrbu, mrkol do mapy a odhadol, že k studničke to už nie je tak ďaleko.

A nebolo, po piatich minútach sme boli pri nej. Taká základná vec a koľko radosti dokáže poskytnúť, však?

Ešte pár krokov a boli sme v nadmorskej výške 1264 metrov v sedle nazývanom Hohkelch. Tu si už lebedilo pár turistov, tak sme zhodili batohy aj my a... pohoda, kľúdok, tabáčik...

Za pásom lesa a zasneženou lúkou sme sa ocitli nad iným bralom, odkiaľ bol tiež nádherný výhľad. Kým som sa ja kochal diaľavami, Aleš už kľačal na tráve a niečo si tam fotil.

Na vrchol Belchenu to už nebolo ďaleko...