Sobota pätnásty marec bol v kalendári široko-ďaleko jediným slnečným a suchým dňom. Keď som ešte v piatok v meste mokol, veľké nádeje na sobotný výlet som si nerobil. No keď sme sa o deviatej ráno stretli na stanici v Karlsruhe jedenásti, bolo mi jasné, že propaganda ešte funguje.
Odviezli sme sa schwarzwaldským expresom do neďalekého mestečka Baden-Baden, odkiaľ nám o chvíľu išiel autobus číslo 245 smerom na Mummelsee. Na vyše štyridsať kilometrov dlhej trase, ktorú autobus prekoná za hodinku, sme sa zo stotridsaťmetrovej nadmorskej výšky dostali do tisícich metrov. Nečudo, Mummelsee je populárnym výletným cieľom poltopánkových turistov. V našom autobuse však okrem vodiča a nás sedeli len dvaja dôchodcovia.
Mummelsee je kotlinové jazero z troch štvrtín obkolesené strmým svahom. Okolo neho vedie poltopánkový chodník, na ktorý sa niektoré dobrodruhyne púšťajú aj v ihličkových topánkach. My sme boli vybavení poriadne. Veď ideme hľadať poklad, no nie? No áno.
"Po modrém blankytu bělavé páry hynou, lehounký větřík si s nimi hraje a vysoko v daleké kraje bílé obláčky dálnym nebem plynou... et c'est tout ce que je connais." ("ďalej to už neviem"). No dobre, Máchu Sylvestre ešte recitovať nevie, ale jeho najobľúbenejšie meno Grzegorz Brzęczyszczykiewicz vychrlí cobydup.
Čo som to hovoril o poklade? Ahaa, no tak Hanna nás celý čas viedla za cieľom: "Týmto smerom dvestodvadsaťsedem metrov". Na krku sa jej hompáľal prístroj GPS ("Gde Propánajána Sem") a v rámci hry na geocaching sme takto hľadali poklad.
No dobre, tak túto oranžovú krabicu som pod nahádzanými konárikmi objavil ja. Birgit ju opatrne otvorila a začala rozbaľovať poklad v nej. Tak tam bolo naozaj všeličo. Mohli sme si niečo vziať, no museli sme tam zároveň niečo vložiť.
Hanna tu slávnostne vkladá malú morskú mušľu, ktorú zrejme už dávno nosila pri sebe. Ja som zatiaľ do priloženého zošítka zapísal, ako sme poklad našli a všetci sa potom doň slávnostne podpísali.
To sme boli už len kúsok od vrcholu Hornisgrinde (1164m), odkiaľ vedie pomerne prudký svah dole do údolia Rýna, tisíc metrov hlbšie. Tie mraky zahaľujú údolie a v diaľke nevidno dosť dobre pohorie Vogéz. Sem treba ísť v zime, keď je inverzia. Tu sme sa napapkali...
... a Marius Hanne urobil ešte trochu poriadok v žalúdku, nech sa jej tam zmestí ešte jabĺčko.
Od veže sme mali namierené ďalej na sever. Už sme tu boli takmer dve hodiny, no veľa sme toho neprešli. Taká banda mládežníkov sa zdrží kdekoľvek. Ono zas tak veľa možností tu však aj tak nie je. Nachádzame sa totiž uprostred rozsiahlych rašelinísk.
Ale nezdržte sa, keď to tak krásne rýchlo letí! A to ešte nie sme pri hlavnej rýchlostnej atrakcii.
Po nás pohroma. Hmm, toto sme vlastne my nespôsobili. To tá víchrica pred deviatimi rokmi.
Vo Volskej maštali (Ochsenstall) sme sa napapkali. Tá plná miska gulášu mi dala teda zabrať. Ale keď ju pohodlne zvládla o polovicu ľahšia Tanja, tak čo by som ju nezvládol aj ja. Marius ťahá do hlavy špagety, zatiaľčo Birgit čaká, kedy sa Marius zatento.
Marius sa nezatento. Takí napapkaní sme sa vybrali po "bezprašnej ceste" do Unterstmattu.
Prášil sa tu síce len vodopád, ...
... no cesta bola doslova neschodná. Liepali sme sa kade-tade, preliezavali popadané stromy, zasekávali sa medzi konármi, skákali z blata do kaluže, no napokon sme sa dostali von z lesa.
Do civilizácie síce ešte ďaleko, ale prečo chodiť po asfaltke zatento, no nie, Dima?
Hanna opäť spozornela: "Tak týmto smerom tristosedemdesiatdva metrov!" a šupsho z pohodlnej cestičky do strmého svahu.
Došli sme na miesto, kde sa šípka GPS začala len splašene točiť dookola a pri presnosti desiatich metrov sme museli použiť hrubú silu ("brute force"). Nie na GPS prístroj, lež na poklad. Jednoducho sme sa rozpŕchli po okolí a pozerali pod každý kameň, strom, konár. Jedenásti mládežnící taký poklad predsa musia nájsť.
No dobre, našiel ho Marius. Ale tak toto tiež nebolo až tak nenápadné. Opäť veľká krabica, tentokrát v nej bola napríklad aj nová súprava kried pre biliardové tága. Nemali sme však už žiadnu maličkosť, tak sme si ani nič nevzali. Ja som len do zošítka zapísal dvojriadkovú správu, ktorú ilustrácie a podpisy ostatných predĺžili na dve strany. Tak, dva poklady na jeden deň stačili, musíme ísť ďalej.
Cesta sa síce trochu krútila a Hanna neustále ukazovala kamsi do strany ako do cieľa našej cesty, no podľa mapy sme šli správne.
Na Vianoce 1999 by tu Marius len tak v krátkych rukávoch neposkakoval (psssst, ja som mal krátke nohavice). Bola by mu zima a určite by ho už odvialo.
Ako sme sa blížili k cieľu našej cesty, tak sa už zhmotňovali naše fatamorgány o "vyložení si nôh doma". No ešte nás čakala riadna kucapaca.
Bobová dráha na Mehliskopfe. Šedivý šiel prvý, lebo Šedivý na takejto dráhe nebrzdí. A má potom čas si fotiť ostatných, však Jessica?
Čakali nás ešte serpentíny autobusom do údolia, pár zastávok električkou a v Karlsruhe dobre načapované pivo u Wolfa. Hmmm, kam sa vyberieme na Veľkú noc?
