Krátko po poludní sme prišli k chate. Tentokrát sme boli ubytovaní opäť tesne pod šikmou strechou a tak niektorí museli vstávať opatrne. Ja som mal nad hlavou dosť miesta na sedenie, no vtedy mi pár centimetrov nad plešinkou hrozili dve klincové hlavičky trčiace pár milimetrov zo stropu.
Robert na podvečer naplánoval vybehnúť bez batohov na 2810 metrov vysoký Seekofel týčiaci sa nad chatou. To mal byť môj osobný rekord! Vlani som sa na túlavom bicykli dostal vo francúzskych Alpách do 2770 metrov a teraz to malo byť ešte o štyridsať metrov viac. Juchúúú.
Cesta hore šla spočiatku dobre, no keď som ako posledný spravil pár záberov a cestou sa ešte bavil s protiidúcimi ľuďmi, keďže na úzkom strmom chodníčku sa to bez kontaktu prejsť nedá, ostatní mi čoskoro zmizli kdesi hore za obzorom. A tak som len s hlavou vyvrátenou dohora tušil, kde ten vrchol naozaj je. Na tak širokom svahu mi hrozilo, že ak sa kamaráti už budú vracať, tak sa navzájom minieme.
Neminuli sme sa. Čakali ma na vrchole pod krížom. "Miro, tam si dávej bacha, ani tam nestoupej, za tou skálou to jde stovky metrů prudce dolů."
Natiahol som trochu krk a naozaj, svah tam chýbal. Robert si však sadol na jednu vyvýšenú skalu a zapózoval mi. "Miro, počkej, já se ti trochu ješte posunu..." a potom len "uááááá" a Robert zmizol za obzorom.
Už som chcel spraviť bezpečné, no zrejme zbytočné tri kroky, keď ma zrazu dvaja kamaráti schmatli za ruku, aby som neblbol a nepribližoval sa k okraju. Potom spoza skaly vykukla Robertova hlava. Za ňou bola totiž o poldruha metra hlbšie ešte dva metre široká plošinka, na ktorú bezpečne doskočil...
... a z nej nááádherný výhľad do údolia.
Robert však do toho údolia napokon predsa len takmer letel. No priznajte sa, za také blbé preľaknutie... neprizabili by ste ho na mieste?
Spoločné foto. Nikto nám však nechýba, lebo Aleš a Veronika zmäkli a od chaty vôbec nešli. A ja som na opačnom konci fotoaparátu.
Keď som mal asi sedem rokov, spadol som oblečený do rybníka. Nechcel som si overovať, či mi táto vodná príťažlivosť ešte zostala a tak som krkolomné zábery prenechal ostatným.
Spoznávate? Tie tri kopce napravo myslím. Áno, sú to Tre Cime a my takmer dva dni pochodu od nich.
Predvčerom si Honza na chate obložil žemľu, ktorú potom takmer tri dni nosil so sebou: "Jéééj, já mám zde ještě nějakou svačinu!" a už aj ju trestal.
Vtedy Honza zrúkol: "Hele, letí mi košile, Libore, dej bacha na ní!" Ufff, bolo to len tak tak.
Dole nám to šlo rýchlejšie. Okrem gravitácie nás k chate ťahal aj hlad. Ten svah bol naozaj strmý - pokračuje tam kdesi pod Honzom pod obzorom.
Sprcha bola rýchla a spravodlivá. V korýtku mi tiekla studená voda a tak som sa s túžobným pohľadom na bundu visiacu na vešiačiku rýchlo opláchol. Ostatní medzitým umytí či neumytí sedeli vonku a čakali na večeru.
Keď som došiel, podaktorí už mali pred sebou špagety. Zabehol som do kuchyne a poprosil o "spaghetti e una insalata mista, per favore". Personál tejto chaty nielenže nehovoril po slovensky, ale takmer ani po nemecky a tak taliančina prišla vhod.
Vedúca bola milá staršia pani. V chate na umývarkách nebola pitná voda a tak som ešte pred fakultatívnym výletom na kopec prišiel za ňou k baru s prázdnou fľaškou, či by mi nabrala. Keď som tam však vyexoval pollitra vody a podal jej opäť fľašku so slovami "scusi, ho sete", už si ma asi zapamätala a neskôr sa ma ešte niekoľkokrát občas len tak spýtala, či ešte nie som smädný.
Moje špagety však stále nechodili a tak som nakukol do kuchyne. Neskôr som si tam bol niekoľkokrát ešte aj pre šalát, korenie či parmezán. A kedykoľvek som čokoľvek povedal jednému mladému kuchárovi, tak jeho jediná odpoveď bola "wait!". Vybavil všetko, no najskôr bolo treba "wait", čiže čakať.
Po takej večeri sa niektorí vyvalili do večerného slniečka ...
... zatiaľčo iní si dali ešte jednu večeru. Stačilo chvíľu "wait" a bola na stole. Boli sme riadne vysoko. Tak vysoko, že aj pivo penilo nedostatkom kyslíku...
... a rozhodovať sa medzi dúškom čaju a dúškom piva nebolo jednoduché, však Jindro?
Keď však už slnko zapadlo a opäť bolo chladno, zaliezli sme do chaty a skončili nad pohárom vína. Pri stole naproti vytiahla banda starších nemecky hovoriacich chlapíkov gitaru a dali sa do pesničiek žánru Iva Jahelky, akurát v nemčine.
Keďže sme sa nechytali, navrhli nám, aby sme našli nejaké spoločné melódie. Keďže okrem "Oh Tannenbaum" prakticky nič podobné nepoznáme, skončili sme na včielke Maji. A tak chvíľku chatou otriasal Gott v troch verziách: "In einem unbekannten Land, vor gar nicht allzulanger Zeit, war eine Biene sehr bekannt, von der sprach alles weit und breit." úplne nahlas spoločne s "Učení páni zkušení, já rád bych k vám teď podotknul, nikdo z vás nemá tušení, že v dálce stojí malý úl." a do toho som si ako jediný pohmkaval to mne jedine známe, na ktorom som vyrastal: "V krajine, kde sa piesok lial a kde sa sypal vodopád bývala včielka nezbedná..."
Koniec všetkej srande, krátko po desiatej nám naša akčná tetuška dala "finito" a napriek párminútovému odkladu vyžobranému Honzom sme sa pobrali spať.
Čakal nás opäť náročný, no zároveň aj nádherný deň.
