S tlupou kamarátov na bicykloch sme sa v jedno nádherné sobotňajšie poludnie aj my ocitli na tomto najturistickejšom mieste v metropole Alsaska. Keďže by bolo trochu riskantné ponechávať obvešané bicykle bez dozoru len tak napospas domorodcom, ostal som pri nich stáť, kým si všetci ostatní vyšliapali vyše tristo schodov.
Výhľad z plošiny na streche tejto počas vyše dvestopäťdesiatich rokov najvyššej stavby sveta na mesto je úžasný. Ja som sa však tu dolu tiež nenudil.
Po tom, ako som dievčatku vysvetlil, že si tú zvädnutú kvetinku naozaj nechcem kúpiť...
... zatiaľčo týmto tetuškám sa vymeniť ľahkú bankovku za ťažkú blbôstku akosi nelenilo ...
... a táto by isto nepohrdla ani ťažkým kovom v podobe mince, ...
... som sa v taký nádherný deň ...
... pokochal relatívne prázdnym námestíčkom, ktoré inak praská vo švíkoch, a začal sa sústrediť na karikaturistov, ktorí si obďaleč rozložili svoje stojany.
Toto dievčatko poctivo celý čas držalo vážnu pózu. Veď taký obraz, to je vážna vec!
Zatiaľčo u tohoto chlapíka sa uchechtávali všetci okoloidúci.
No najviac ľudí sa zbehlo pri treťom. Vlastne to boli všetko mládežníci, spomedzi ktorých vyšiel za ohromného aplauzu postarší pán a sadol si na stoličku. Traja najbližší sa pustili do umelca a začali mu jeden cez druhého vysvetľovať, ako mu má natiahnuť nos, doplniť naň dve bradavice, nechať vybuchnúť bombu vo vlasoch a hlavne ho na výkrese totálne domadžgať.
Bol to školský výlet odniekiaľ z druhej strany Álp a keďže taliančina mi je zatiaľ predsa len trochu cudzia, zdvihol som sa z chodníka a šiel sa pozrieť, čo mu to tam pánovi učiteľovi robia...
Chce to odvahu...
