Po noci v kempe v západošvajčiarskom mestečku Délémont, kde mi robili spoločnosť štyria pouliční hudobníci z okresu Rimavská Sobota, som sa v predpoludňajších hodinách prvej septembrovej soboty blížil po hlavnej ceste k mestu Basel.
Miestami sa cyklistický pás oddelil od normálnej cesty a ako zvláštna cestička sa prepletal popod diaľnicu, no smerovky neustále ukazovali už len pár kilometrov do cieľa mojej cesty. V pedáloch som mal počas uplynulých dvadsaťdva dní vyše dvetisíc kilometrov v štyroch krajinách, v denníku som dopisoval jednu z posledných stránok a v mapníku som len odhadoval aktuálnu pozíciu podľa propagačného panoramatického nákresu pohoria Jura.
Na okraji Baselu však bolo jasné, že sa potrebujem dostať do City. A potom neskôr do Deutschland. Centrum mesta a hlavná stanica totiž ležia na ľavom brehu Rýna, zatiaľčo na pravom patrí Švajčiarskej konfederácii len malé územie s takzvanou bádenskou bazilejskou stanicou. Tam som chcel nastúpiť na vlak do Karlsruhe s prestupom v Offenburgu.
Poškuľoval som síce aj po možnosti doraziť to po francúzskej alsaskej strane cez Mulhouse, Colmar a Strasbourg, no túto trasu som už v júli absolvoval, navyše malo v noci a na druhý deň pršať, tak som si povedal, že Basel bude veľmi dobrým cieľom cyklotúry.
Dostať sa k stanici nebolo jednoduché. Celá jedna ulica bola rozkopaná, tak som to musel obchádzať nejako celé dookola, takmer som sa dvakrát dostal na diaľnicu a raz do protismeru. Nebyť po česky rozprávajúceho taxikára, ktorý si ma všimol, ako tam v budvaristickom tričku zmätkujem a nadávam a ktorý mi ukázal správny smer, tak im tam asi zbúram plot na stavenisku a prejdem rovno cezeň.
Konečne som sa dostal do centra. Hlavná nákupná ulica v pešej zóne bola v toto sobotňajšie predpoludnie plná ľudí. Najprv som na chodníku zbadal dvojicu chalana a dievčaťa, ktorí hrali na viole nejakú klasiku, no pár metrov opodiaľ ich prehlušovalo zborové: "... či ma ešte ľúúúbííí!". Štvorica kolegov mojich dnešných súkempistov tu žmolila akordeón a hulákala na celú ulicu.
Pred katedrálou hrala tiež nejaká kapela v kostýmoch, pôsobila skôr stredoveko. A odtiaľ bol nádherný výhľad po prúde Rýna. Tu bližšie je ešte po oboch stranách Švajčiarsko, no vľavo po pár kilometroch začína Francúzsko a vpravo Nemecko. Vľavo niekde za obzorom leží aj európske letisko "Basel-Mulhouse-Freiburg".
Basel, Basel. Tu mala vlastne začínať moja túra. Takto pred troma týždňami som s troma kamarátmi sedel vo vlaku smerom sem a mal v hlave približnú predstavu trasy: od Baselu na juh k Lausanne alebo Ženeve, potom cez Alpy na Azúrové pobrežie, popri Stredozemnom mori k Avignonu a napokon do Lyonu. Odtiaľ naspäť vlakom. Vlastne taký háčik v tvare písmena "J".
Začiatkom augusta však v celej oblasti pršalo a cez deň nebolo viac ako pätnásť stupňov, tak som ešte vo vlaku váhal, či to celé neotočiť naopak. Vystúpil som o pár staníc skôr, pričom som nechal kamarátov sa celý deň túlať po Baseli bezo mňa. Prešiel som do Francúzska do Mulhouse, tam sadol na vlak a odviezol sa do Lyonu.
Mal som šťastie, počasie mi celkom vyšlo. Jednu noc som mokol v kempe v Avignone a jeden večer schádzal z priesmyku Col du Grand St-Bernard najskôr za hustého sneženia a potom v lejaku. Teplotne to bolo väčšinou tiež veľmi dobre. Na dvadsaťdva dní pomerne slušný úspech.
Teraz som však bol už v Baseli a schádzal k mostu cez Rýn. Aha, malý pokus o optický klam na stene domu. Ale nestál som na tom správnom mieste a ani nebola správna denná doba, aby to vyzeralo dostatočne realisticky.
Tento kontajner však bol realistický až príliš. Vedľa bol stánok s informáciami o práci potápačov v Rýne. Toto všetko vytiahli z jeho koryta tu v meste.
Na bádenskej stanici v Baseli som si za jedenásť eur kúpil lístok na vlak a vydal sa na nástupište. Prechádzal som cez pasovú kontrolu, pričom v búdke sedeli dvaja unudení švajčiarski pohraniční policajti.
Spomenul som si, ako som sa pred štyrmi dňami v nadmorskej výške takmer dva a pol tisíca metrov márne dobýval do švajčiarskej pohraničnej strážnej búdky a v hustom snežení pri teplote dvoch stupňov nad nulou sa ich snažil presvedčiť, aby mi skontrolovali bicykel, či v ňom neveziem cigarety, alkohol alebo drogy. Vtedy si ma premočeného a uzimeného do vyhriatej suchej búdky na výsluch nevzali.
Tu, v teple a suchu železničnej stanice som im porozprával tento krátky príbeh a nabádal som ich, aby si vážili, že majú pracovného fleka práve tu. Na to mi jeden z nich s úsmevom poprial šťastnú cestu a ja som vyskočil na bicykel, aby som pomaly prešiel pod správnu koľaj. Druhý sa netváril príliš prívetivo, tak len na mňa zrúkol, aby som ten bicykel tlačil a neviezol sa na ňom.
Vlak mal široké dvere, nízky prah a veľký priestor pre bicykle, takže som nemal problém ho tam natlačiť sám. Po chvíli si ku mne prisadla dievčina asi v mojom veku a odrazu sa ma začala vypytovať, odkiaľ a kam cestujem. Ona vraj so svojim priateľom vlani tiež pochodila niektoré miesta v južnom Francúzsku, tak to dobre padlo obom si zaspomínať na pekné miesta. Za tie jej tri stanice, ktoré cestovala, sme ich nestačili vymenovať ani polovicu.
Táto vychovávateľka v škôlke mi tiež prezradila, že tento rok absolvovali na bicykli trasu z Pasova do Budapešti a aj v Bratislave sa im páčilo. Tak som si uvedomil, že na začiatku mojej idey o veľkej letnej cyklotúre bola práve podunajská cesta z Karlsruhe okolo prameňa až do Bratislavy. Pramene som navštívil tri, no zvyšných tisíc kilometrov popri toku si nechám asi na inokedy.
V Offenburgu som musel prestúpiť na vlak do Karlsruhe. Mali sme meškanie, takže veľa času nezostávalo. Pomohol som ešte mladej mamičke s kočíkom a druhým dietaťom a sám som potom s bicyklom utekal po peróne, aby som stihol druhý vlak. Stihli sme ho napokon obaja a opäť skončili v jednom priestore pre bicykle. Vedľa mňa si však sadla iná mamička s asi päťročným synčekom.
Počas tej necelej hodinky cesty som si spomenul, že mi ostali ešte nejaké posledné zásoby jedla, tak som dojedol posledné tri müsli tyčinky a ešte objavil jeden banán. Chlapček ma celý čas pozorne sledoval a akože veľmi nenápadne sa hlasným šepotom pýtal mamy, že čo ten ujo robí.
Akonáhle došlo na banán, dieťa spozornelo a na maminu odpoveď "ujo papá banán" sa jej spýtalo "a máme aj my banán?". Mamička pokrútila hlavou a malý sa pustil do plaču "buéééé, my nemáme banán! a ja chcem banáááán". Striedavo som vyplašeným pohľadom pozeral na neotvorený banán a doširoka otvorenú pusu malého a mimovoľne som mu ho podal.
Chlapcovi sa rozšírili zraky, usmial sa tak, že kebyže nemá uši, tak mu pol hlavy odpadne, a nadšene poďakoval. Zvyšok cesty bol už kľud a prežúvajúce dieťa sa na mňa len potmehúdsky a predsa len šťastne usmievalo. Tak sme dorazili do Karlsruhe.
Karlsruhe, mesto založené uprostred rovinatého lesa v roku 1715, sídlo najstaršej technickej univerzity v Nemecku, sa za tých dvadsaťdva dní veľmi nezmenilo. Akurát vedľa zámku ako každý rok vyrástlo niekoľko desiatok pivných stánkov ponúkajúcich zlatý mok z celého sveta.
Mal som na sebe budvaristické tričko, no smäd ma ťahal bez okolkov aj ku konkurencii. Stojac obkročmo okolo túlavého bicykla som si objednal "plnú natankovať, prosím" a za pár sekúnd stiahol celý polliter, ktorý som podľa slov vedúceho "dostal od cesty". A že to bola poriadna cesta, o tom svedčilo aj 2045 kilometrov na tachometri.
Možno mi to tak trochu aj prišlo ľúto, že celá táto cesta skončila. Ležal som v horúcej vani a v duchu si rýchlo premietal tisíce záberov uplynulých troch týždňov, jeden cez druhý:
Ako som sedel vo vlaku do Lyonu. Tmolil sa jeho ulicami a po rokoch hľadal cestu k svojej bývalej vysokej škole. Spal s pätnástimi ľuďmi na izbe v ubytovni. Objavil ideálny palác poštára Chevala. Obdivoval cukrové kreácie v múzeu sladkostí v Montélimar. Túlal sa uličkami Viviers a Bourg-St-Andéol. Šliapal hore úžľabinou rieky Ardèche. Stretol cykloturistky v Orange. Ochutnával tohtoročnú úrodu Châteauneuf-du-Pape. Mokol v kempe neďaleko slávneho avignonského mostu. Prechádzal sa po starorímskom akvadukte Pont du Gard a kúpal sa pod ním. Navštívil Nîmes, Montpellier a Sète. Spal na železničnej stanici pri prechádzajúcich vysokorýchlostných vlakoch a videl východ slnka nad morom. Kúpal sa v Stredozemnom mori a videl biele kone a čiernych býkov v Camargue. Obdivoval van Goghove Arles a spal na parkovisku oproti najkrajšej provensálskej dedine Baux-de-Provence. Blúdil v Alchymistovej záhrade a hľadal prameň Sorgue, najväčší v Európe. Objavoval provensálske Colorado a provensálske Nemecko. Žasol nad útesmi veľkého Verdonského kaňonu. Počas siedmych dní prekonal sedem priesmykov vyšších ako dvetisíc metrov, vrátane toho najvyššieho v Alpách, 2770-metrového Col de l'Iseran, krásneho Col d'Izoard a legendárneho Col du Galibier. Prechádzal najvyššie položeným mestom v Európskej únii, Briançon. Na taliansko-švajčiarskej hranici sa snažil primäť colníkov prezrieť celý bicykel kvôli drogám a po pár kilometroch opravoval brzdy uprostred tunela. Lemoval Ženevské a Neuchâtelské jazero. Dojil kravy na farme v Jure. A napokon dorazil do Baselu.
A bolo toho oveľa viac. Veľa mi dali spontánne rozhovory so stovkami ľudí, s ktorými som sa cestou stretol. Oživovali moje putovanie a podieľali sa so mnou o nápady, kam sa ísť pozrieť a čomu sa vyhnúť.
Opäť som objavil kúsoček z Francúzska a spoznal pár miestnych obyvateľov. Niekto by povedal, že má prejazdené Francúzsko, aj po ceste autom po diaľnici zo Strasbourgu do Paríža a naspäť, prípadne že pozná Francúzov, pretože ich pár videl z okienka, a vie celkom presne povedať, že sú takí a takí. Hoci ja som si každý jeden meter poctivo odšliapal a celý čas som sa obzeral okolo seba, z tej obrovitánskej plochy by som mohol vyšrafovať len veľmi uzučký pásik. A tých pár stoviek ľudí, s ktorými som sa rozprával od dvoch minút po pár hodín, tak tí ma len utvrdili v názore, že každý sme iný.
Na takýchto cestách by som mohol stráviť nie tri týždne, ale tri mesiace či tri roky a predsa by som stále mal čo objavovať a tešiť sa na rozhovory s miestnymi obyvateľmi. Dokonca by som mal stále viac a viac výhod. Kúsok za Lyonom som nikomu nehovoril, akú trasu mám pred sebou. Na druhý či tretí týždeň však moje vlastné rozprávanie o dovtedy absolvovanej trase priamo úmerne dvíhalo obočia ľudí a zvyšovalo ich záujem mi nejakým spôsobom pomôcť. Eleganciu vyslovovaného slovíčka "merci" som medzitým dotiahol do dokonalosti.
Po tom, ako som zo seba horúcim kúpeľom zmyl prach z ciest a naplnil pračku tri týždne núdzovo prepieranými vecami, porozkladal som okolo seba mapy a očami rýchlo prebehol dvetisíc kilometrov. Na mape to predstavovalo dvadsať metrov. Medzitým mi zraky padali na rôzne miesta mimo trasy, ktoré som vedomky či nevedomky obišiel. V hlave sa mi začal rodiť plán.
Pretože po ceste je vlastne pred cestou...
Koniec seriálu.
