Bolo to naozaj mini, lebo v to sobotňajšie ráno sme sa v autobuse do Devínskej Novej Vsi stretli len štyria: Alenka, Jozef, Jozefova vlčica Asta a ja.
Naša prvá cesta viedla k bývalému kameňolomu Srdce. Naozaj, zhora má kameňolom tvar srdca. Mňa však viac upútali čierne asfaltoidné sajrajty, ktorými tu bola pokrytá zem. Vraj to tu niekde bolo navezené, zasypané a teraz to tu zas nejako vyviera.
A tak sme radšej zostali len na pevnejšej pôde, po ktorej zakrátko prešlo opatrne aj policajné auto. Takže pevná tá pôda bola dosť.
Tak, toto je Jozef, ako ho možno z jeho kravatovej fotky ani nepoznáte.
A toto Alenka. Oproti svojej portrétovej fotke tu má zas celkom zdravú farbu. Pohyb na čerstvom vzduchu robí svoje.
A toto je Asta. A ja som na druhej strane aparátu na každej jednej fotke.
Obišli sme kameňolom a vybehli nad neho.
Kúsok ďalej sa nám naskytol pohľad na sídlisko v Devínskej. No, panelákstadt ako má byť.
Jozef mal pri stúpaní do kopca výhodu ťažného psa. Asta ho neustále ťahala kamsi dopredu. No keď sme šli okolo týchto psov, tak sa Asta zmenila na skutočnú dámu a pokojne prešla okolo ohrady, zatiaľčo psiská na druhej strane sa išli zblázniť.
Keď Jozef nesedí za počítačom a nepíše články o bezpečnosti, tak posiluje. So skalami a tak.
A toto je tuším Sandberg. Tam hore sa nesmie chodiť. Pre porovnanie veľkosti si všimnite tých dvoch ľudí vľavo hore.
Výhľad opačným smerom siaha až kamsi do Rakúska. A na obzore bolo v polovici apríla krásne vidieť zasnežený Schneeberg, najvýchodnejšiu dvojtisícovku Álp. Nám tu len trochu fučalo, nesnežilo.
Pokračovali sme po modrej značke smerom k Devínu. Modrá je vraj dobrá, no v značkovaní to s modrou farbou netreba preháňať.
Prišli sme k Waitovmu lomu, na ktorom som ešte ako dieťa s bratrancom naháňalo slimákov. Trojica kráčala ďalej po chodníku, no ja som si z čisto kartografických dôvodov lom olemoval. A vtedy som sa ocitol uprostred...
... labyrintu, ktorý nebolo od chodníka vidno. Teda až taký hrozný labyrint to tiež nebol, neboli tam žiadne križovatky ani slepé chodby, len sa musel celý labyrint pozostávajúci z dvanástich sústredných kružníc kompletne prejsť. Uff, zvládol som to. Aj keď najdôležitejšie bolo nezakopnúť o kamene. Asta to odignorovala a prebehla krížom.
Po pravej strane sa dalo potom takým hnusne strmým chodníčkom vyliezť hore a odtiaľ to bolo celé pekne vidieť. Tak to sa im teda podarilo!
Od kameňolomu sme pokračovali ešte kúsok smerom k Devínu, tam sme sa pri výhliadkovom bode otočili a šupho...
... na Kobylu.
Tu to bolo turisticky preplnené, asi sa ľuďom nechcelo chodiť po nákupných centrách a tak došli obsmŕdať do prírody. Tam dole vľavo je hrad Devín, Dunaj priteká sprava a Moravu vpravo dole ani nevidno.
Z Kobyly sme sa po chodníku dostali ešte k bráne vraj bývalej raketovej základne, ktorá tu strašila pár stoviek metrov vzdušnou vzdialenosťou od Hranice časov minulých. Brána bola prehrdzavená, ale reťaz so zámkom na nej nová a tie betónové bloky zdanlivo neprekonateľné.
Odtiaľto viedla už len dlhá mierne klesajúca asfaltka až do Dúbravky, kde sme si dali jedno malé, nepatrné, takmer zanedbateľné pár pív a tak ukončili toto túlavé miniblogostrtko, ktoré na začiatku nemalo žiaden konkrétny plán a ani cieľ. A také bolo fajn.
Veď v lesoch v okolí Bratislavy sa nedá stratiť!
