Mesiac pred Vianocami zapadá slnko priskoro aj na západnej pologuli. Človeku ledva vytrávi od obeda a už aby začal myslieť na večeru. My sme vo Valencii vlastne na jedlo mysleli neustále, pretože zakaždým sa nám podarilo ochutnať niečo dobré.
Po čľapkaní sa v Stredozemnom mori sme sa vracali bývalým korytom rieky Turia naspať k požičovni bicyklov. Cestou sme v parku cez živý plot zbadali kúsok niečoho veľkého. Vybehli sme teda na najbližší most a aha, veď to je osemdesiatmetrový Guliver! A nestál rozkročený ako Jánošík, lež ležal prikovaný k zemi a liepalo sa po ňom množstvo Liliputánov.
Bohužiaľ, odnikadiaľ sme mu nemohli vidieť hlavu. Až teraz som sa pozrel poriadne na letecký záber na Google Maps. Vymákli to teda pekne, osemdesiatmetrovú sochu takto rozvaliť na zem.
Cez mesto sme cestu do centra radšej neriskovali, pretože sme nemali na bicykloch svetlá a len by sme tam zbytočne blúdili. Veď koryto rieky nás dovedie na známe miesta.
Hmmmm, cítite tú predvianočnú atmosféru?
Bolo tu tak príjemne rušno. Na miestach, kde ešte pred polstoročím tiekla voda, sa dnes rozprestiera niekoľko futbalových ihrísk, na ktorých sa v tento pohodový sobotňajší večer odohrávalo niekoľko zápasov miestnej mládežníckej ligy.
V iných miestach parku bolo zas ľudoprázdno.
Vrátili sme bicykle a hurá do mesta. Po takom celodennom cyklovýletíku sme veru poriadne vysmädli a vyhladli.
Ako napojiť troch mládežníkov? Trojitou fontánkou. A komu sa do spoločného portrétu nezmestí hlava, ten má pri sebe fľašu.
Na večeru sme si dali tapas, čiže všeličo zo všeličoho. Vyfasovali sme tanieriky a na pulte bolo asi dvadsať táciek s rôznymi pamlskami. V každom bolo zapichnuté špáratko a platilo sa na záver podľa ich počtu. Ako som dodatočne zistil, za okrúhle špáratko sa platilo viac ako za ploché. Teda vlastne za to jedlo zapichnuté tým špáratkom sa,... ale už ste ma domýlili.
Dôležité je, že Valentin ešte vyberá a ja po týchto troch si idem tiež ešte nabrať.
Po slanej večeri by to chcelo ešte niečo sladké. Čo tak napríklad horúcu čokoládu u Valora? Vonku si človek síce odstojí rad, ale potom sa od tých sladkostí môže oblizovať aj za ušami.
Pol ôsmej, žalúdky si prestali sťažovať a my sme sa išli ešte trochu prevenčiť po meste.
Na blbosti si nás človek užije. Ale tak pod lampou býva najväčšia tma, tam by nás nemalo byť vidieť.
A už sme opäť na mieste, kde boli nájdené nejaké staroveké pamiatky. Na ploche asi dvadsaťkrát dvadsať metrov ich prekryli sklenenou strechou a zaliali asi ôsmimi centimetrami vody.
V noci je to navyše krásne podsvietené, takže to vyzerá naozaj dobre.
Nebol by to býval Marius, kebyže sa nehral s vlnkami...
... a nebol by som to býval ja, kebyže som tam nevliezol úplne. Tých osem centimetrov vody bez vlnenia mi moje topánky vydržali bez problémov. Navyše tam nebolo žiadne zábradlie, ani iné označenie, takže z bezpečnostného hľadiska by som popoťahovaný tiež nemal byť.
Odrazu sa mi za chrbtom ozval ženský hlas po francúzsky: "Čo to tam ten blbec lezie? Veď sa to pod ním preborí."
Po očku som sa otočil a tam stála asi štyridsaťročná žena s manželom. Len tak mimochodom som jej odvetil: "Nič sa nebojte, tá voda je už dosť ťažká a to sklo udrží celú hromadu blbcov."
Kebyže viem dopredu, do akého hurónskeho rehotu sa pustí jej manžel a ako sa ona zahanbí, tak by som sa možno ani neozval, ale to by som potom musel tento článok nazvať napríklad podľa Gullivera a to by si ho už toľko čitateľov neotvorilo.
Po chvíli sme sa dostali na Plaza de la Virgen. Tu Marius zapózoval ako socha...
... a Valentin si prstíkom vyrýpal do dlažby svoj autogram.
Na Plaza del Ayuntamiento sme si este podupkali v rytme tamtamov ...
... a okolo pouličnej lampy, ktorá opticky skracuje dlhé autá, sme sa vrátili do hostela.
A s pocitom "istoty proti požiaru" sme šli spať, aby sme ráno stihli východ slnka nad morom.
