Noc na tejto chate bola dlhá. Hoci som mal na obrovských matraciach okolo seba dosť miesta, akosi sa mi nechcelo spať a tak som ráno vyzeral ako mátoha.
Po výdatných švédskobufetových raňajkách som sa radšej rýchlo zbalil, aby ma tam náhodou nezabudli. Vo výprave som mal totižto čisto dokumentačnú funkciu a v piaty deň túry začali konečne všetci ignorovať moje sústavné fotografovanie tak, že si ma jednoducho prestali všímať..
A tak som sa mohol nenápadne priblížiť ku kľúčovému veliteľskému stolu, na ktorom sa plánovala dnešná trasa.
Najskôr sa šlo pohodovým krokom po rovine ...
... pekne jeden za druhým. No jasné, Šedivý zas robí medzeru.
Bolo opäť nádherne slnečno a teplo.
Z tak pohodlnej cesty si ani nepotrebujete sadať na lavičku...
... teda ak sa náhodou nevoláte Robert a nemáte v rukách mapu.
Cestička najskôr pohodovo klesala, potom už len klesala a napokon som si asi v nohách prevaril brzdy. Šlo to s nami veľmi rýchlo prudko z kopca.
V údolí sme sa vyvalili do tieňa stromov, trochu napapkali a Honzu vypustili medzi kravičky. Najskôr to s tým detailným fotografovaním trochu prehnal, ...
... no napokon si našiel bezpečné stanovisko.
Od tejto chaty sa nám teda vôbec nechcelo.
Čakalo nás totiž okrem jednoduchého brodu ...
... aj riadne kopčisko.
A to nie a nie skončiť ...
... ale my sme sa nevzdali ...
... a po chodníku uprostred pidilesa, na ktorom nám cyklisti vždy ochotne robili miesto, ...
... sme kráčali k nášmu dnešnému cieľu.
A tiež sa baviac troma jazykmi ...
... sme si pripili, každý tým, čo mal, ...
... na zdarný príchod ...
... do chaty Lavarella.
A toto bol naozaj luxus. Teda aspoň dole v jedálni, na záchodoch a v sprchách. Izbičku sme mali štyria v podkroví tak nízku, že ja som mohol stáť vzpriamene asi tak v jednej tretine jej plochy. Keďže sme však v nej naozaj len spali, tak to teda nebol žiaden problém.
Väčšina výpravy bola po dnešku hotová, no Robertovi a Hanke sa podarilo ma presvedčiť, aby som s nimi vybehol ešte do blízkeho sedla. Ach jaj, keď ja sa dám nahovoriť na každú vylomeninu.
V sedle bolo jazierko, no akosi z neho neustále ubúdalo. Tu sa Robert rozhodol, že ešte dnes pokorí tú horu nad jazierkom. Na mňa to bolo už akosi priveľa a tak sme sa s Hankou šli pozrieť len na jeden menší kopček na druhej strane.
Tu to teda tak nevyzerá, ale naozaj tu poriadne fučalo. Takmer Hanke odfúklo sobíka Ferdu.
Bolo takmer päť hodín, keď sme sa pomaly vracali k chate. Najvyšší čas sa osprchovať a hurá na večeru.
Večera bola bohatá, no chvíľu trvalo, kým priputovala na stôl. A tie naše stoly boli vlastne hracími stolmi s rôzne upraveným dreveným povrchom. Na jednom bola šachovnica, na druhom mlyn, no a na našom zas plán Mensch ärgere dich nicht, aka človeče nehnevaj sa.
Štyria sme mali pekne rozhratú partiu, keď zrazu prišiel čašník aj s veľkými taniermi. Dokelu, čo teraz. Narýchlo sme ešte zahrali jednu rundu, aby si každý posunul pinprdlákov na také miesta, aby sa dali na stôl postaviť taniere, pinprdlákov zo štartovacích polí sme odložili nabok a rýchlo zjedli večeru, aby sme sa mohli vrátiť ku hre.
Veľmi sme to však v ten večer s posedením nepreháňali, ...
... v predposledný deň výpravy nás totiž čakali riadne kopčiská ...
... a tam už nejde o nejakú kravinu.
