Uličkami mesta postaveného uprostred krátera po páde poldruhakilometrového meteoritu pred pätnástimi miliónmi rokov sme sa túlali v minulej časti, tak teraz si dáme dva a pol kilometra dlhé kolečko v protismere hodinových ručičiek pozdĺž vnútornej strany mestských hradieb. Začíname pri jednej z piatich mestských brán.
Najskôr pohľad do mestskej priekopy za hradbami. Niekde je parčík, niekde záhradky, tu sa však hrá minigolf.
A už sme v meste. Týždeň po Veľkej noci kvitne snáď úplne všetko, nádhera! Výhodou takýchto fotiek je, že ani alergici netrpia. Jedine ak by mali vyvinutý Pavlovov reflex už len pri pohľade na niečo takto rozkvitnuté.
Celé hradby sú prístupné aj pre peších. Tam hore sa da prechádzať a kochať, v jednej z brán je vraj dokonca aj múzeum. Ja som sa však v tom momente nachádzal vyše dvesto kilometrov od Karlsruhe a o hodinu mi šiel dobrý vlak, tak som to radšej ponechal na inokedy.
Najviac sa mi páčili staré domčeky učupené pod hradbami.
A tých tam boli tucty. Jeden učupenejší ako druhý.
Ďalšia z piatich mestských brán. Rozmýšľam, že neviem, ako sa do mesta dostane niečo väčšie. Asi nedostane, musí sa to tam jednoducho vyskytnúť. Aj železničná stanica stojí za mestom.
Okrem mestských brán sú tu aj takéto schody na hradby. Kým som fotil, tetuška ma od domu opodiaľ pozorne sledovala. Ako som okolo nej prechádzal a akosi prirodzene pozdravil, začala mi niečo rozprávať o svojich vnúčatách.
Tak v tomto dome vraj žije tridsaťpäť rokov. Pritakával som, až sa mi cyklistická prilba natriasala. Na záver ešte jeden portrét...
... a ďalší učupený dom som mal za sebou.
Táto brána bola trochu väčšia ako ostatné. A aha, aj extra prechod vedľa nej. Tak tadiaľto by prešiel aj nejaký nadrozmernejší náklad.
Ďalší obyvateľ podhradbia. Táto tetuška sa len bezzubo usmievala a kývala hlavou. Až taký dobrý výhľad nemala, priamo naproti nej bol len veľký biely múr. No ten schodík sa zdal byť takou neprekonateľnou prekážkou. Aspoň som jej pochválil veľkonočnú výzdobu v oknách.
Bývajúc v tristoročnom meste bez úzkych krivoľajakých ulíc a hradieb si za takýmito pohľadmi musím pár kilometrov odšliapať...
A až zakvitne vinič, to bude krása.
O pol siedmej som nastúpil na regionálny vlak do Stuttgartu a po dvoch prestupoch som bol v noci v Karlsruhe.
Ach jaj, toľko krásnych miest a ja taký pomalý cyklista. V ten deň to nebolo ani sedemdesiat kilometrov a predsa koľko nádhery sa tam vtesnalo. Tak až budete mať cestu, ten Nördlingen jednoznačne odporúčam.
