Zo Schönau pod vrchom Belchen sme sa presunuli do Todtnau pod vrchom Feldberg. Hoci vodič autobusu škeriaci sa na cestu vo fajnových dúhových slnečných okuliaroch a štýlovej šiltovke stál pri každej vŕbe, v tejto nadmorskej výške tých vŕb až tak veľa nie je a preto cesta ubiehala dosť plynule.
V Todtnau som medzi domami zbadal pekný dvojvežový kostol a keďže naša cesta k vodopádom viedla práve okolo neho, pomaly sme sa knísali s veľkými batohmi uličkou, keď tu zrazu okolo nás prefrčali dvaja chalani na MTB (Mountain Bike, nie Mirov túlavý bicykel!). Zabočili za roh ulice a my sme tým smerom len tak mimochodom nakukli...
... jéééj! Tam je lanovka a bobová dráha! Tak to sme si nesmeli nechať újsť! Neďaleko Karlsruhe na svahu Mehliskopf sa síce nachádza niečo podobné, ale tam je to oveľa menšie a menej prudké. Toto je, ako som sa neskôr dozvedel, najdlhšia bobová dráha v Nemecku.
Zaplatili sme kombinované cestovné (hore lanovkou a dole na boboch), batohy odložili u vedúceho, zababušili sa do neprefúkavého oblečenia a už aj sme sedeli v lanovke, ktorá nás ťahala zo šesťstopäťdesiatich metrov do rovného kilometra nadmorskej výšky. Tak hento je ten sľúbený kostol.
Povedľa lanovky sa vinula tri kilometre dlhá bobová dráha. Vozíky sú dvojmiestne, no dopredu sa zmestí len nejaké menšie mláďa, takže najlepšie je ísť sám. Človeka na vozíku drží bezpečnostný pás, vozík na koľajniciach zrejme nejaká vyššia sila. Dvoma pákami sa dá akurát pribrzďovať, lenže kto by to za tie peniaze robil, však?
Na Mehliskopfe si do vozíka sadnete už dole, potom vás to vytiahne do kopca a spustí. Tu sa ide hore dvojsedačkou, vozíky sa vezú na každom druhom vešiaku. Ak sa vám tie vešiaky zdajú trochu prekombinované na to, aby vozili len vozíky, tak je to preto, že ...
... vozia aj bicykle. Tento svah je obľubený aj medzi downhill cyklistami, ktorí tu vo vedľajšom lese brázdia krivoľajaké cestičky, skáču cez prekážky a robia iné vylomeniny.
Spustili sme sa. Bez brzdenia nám tých tristopäťdesiat výškových metrov zabralo necelých päť minút. Nefotil som, vychutnával som si zjazd. Ak by som však na kolenách mal nainštalovanú kameru snímajúcu mojú tvár, tak by to asi pripomínalo moju obľúbenú reklamu na istú čokoládu. (video na youtube, pozor, reklamné! Ospravedlní ma snáď fakt, že mne táto čokoláda nejako veľmi nechutí, len sa mi páči tá reklama).
Po tomto intermezze ma aj celodenná ospalosť po veternej noci v stane na vrchu Belchen akosi prešla. "Pôjdeme ešte raz?"
Ale nie, prešli sme námestíčkom okolo kostola, ešte raz pozreli, na akom kopci sme to práve boli, a pustili sme sa do toho náprotivného, ktorý mal o pol kilometra viac. Tentokrát však pomaly pešo aj s batohmi na chrbtoch. Na jeho konci nás čakal Feldberg, najvyšší vrch Schwarzwaldu. Ešte predtým však šesťdesiat metrov vysoké vodopády...
