Z tých 148 združených dedín som na túlavom bicykli navštívil už niekoľko. Vlani v lete to bol juhoalsaský Eguisheim, no a potom na veľkej provensálsko-alpskej túre som sa dostal do dediniek Aiguèze,Les Baux-de-Provence,Gordes a Roussillon,Moustiers-Sainte-Marie a Bonneval-sur-Arc.
Teraz však bola ešte zima a hoci teploty okolo obeda dosahovali štrnásť stupňov nad nulou, vybral som sa len na párhodinový výlet po stopách bunkrov Maginotovej línie. Na okreske severne od Hoffenu som takto prišiel do dedinky Hunspach.
Nekecali! Naozaj som bol opäť pred jednou z najkrajších dedín Francúzska. Tie môžu dostať túto nálepku len ak ponúkajú niečo veľmi zaujímavé a dokážu sa postarať o turistov. Veľmi dôležitým kritériom je aj počet obyvateľov, ktorý nesmie prekročiť dve tisícky. Hunspach ich má asi sedemsto, no neviem, čo robia s nadbytočnými dušami dediny, ktoré v čase prihlásenia sa pred rokmi mali napríklad tisícdeväťsto obyvateľov a prirodzeným prírastkom plus turistickou atraktivitou sa ich počet mal prehupnúť cez túto hranicu. Vysťahovať? Utratiť? Oddeliť rozrastajúce sa preddedinie ako samostatnú obec?
Hunspach sa vyznačuje architektúrou hrazdených domov (Fachwerkhäuser). Je ich doslova plná dedina. Nie sú síce také pestrofarebné ako tie v Eguisheime, navyše zatiahnutá obloha im na svetlosti tiež veľmi nepridala, no prechádzka po takej ulici je aj tak pastvou pre oko. Takou diétnejšou.
Aby som tam neblúdil ako taký nejaký oný, tak som pohľadal turistické informačné centrum, v ktorom by som obvykle mohol dostať viac informácii o dedine. Na ulici som celý čas nikoho nestretol, žiadne autá, len pár zdocholtupsov. Na viacerých domoch viseli ceduľky ponúkajúce ubytovanie, na jednom dokonca aj hľadané turistické informácie.
Vošiel som do dvora, odstavil bicykel a vybral sa ku skleneným dverám. Vnútri tma, na dverách otváracie hodiny. Ja viem, bola zima, ľudia radšej sedia doma, no v letnej sezóne boli otváracie hodiny veľmi podobné tým zimným: Cez týždeň dopoludnia od deviatej do dvanástej, popoludní od druhej do šiestej, v sobotu dopoludnia do dvanástej a hotovo, dovidenia. Takmer ako banka. Ja som tam prišiel v sobotu o trištvrte na jednu.
Hunspach je síce zaujímavá dedinka, no pre motorizovaných turistov môže byť cieľom akurát tak na pár hodín počas víkendu. Vrátane obeda a pohodovej prechádzky všetkými troma ulicami tu človek viac ako tri hodiny nemá čo robiť. Ideálne miesto na nedeľný výlet. Alebo žeby sem chodievali školské autobusy cez týždeň?
Potúlal som sa, videl som všeličo zaujímavé, napríklad aj tento hrazdený dom v rekonštrukcii. Bod plus, také čosi som naozaj ešte nikdy nevidel. Bohužiaľ, nikto nebol na dvore a do domu som sa kvôli pár slovám s majiteľom nechcel dobýjať. Ešte by sa zľakol, že sem došli turisti.
Navigačný skvost. Vo Francúzsku je pomerne častým zvykom pred križovatkami napísať zoznam obcí na odbočky a pre priamy smer ponechať "autres directions", čiže ostatné smery. V prípade, že sa z križovatky dá odbočiť do nejakej relatívne bezvýznamnej miestnej oblasti, tak sa tam šupne rovno "toutes directions" (všetky smery) na hlavnú cestu. Tieto dve tabuľky spoločne na jednom stĺpe však pôsobia trochu komicky.
Došla na psa slanina a na mňa hlad, v taške som mal bagetu a nejaké dobré syrčoky, tak som sa ešte raz otočil po dedine a po dvadsiatich minútach sa vybral na severozápad smerom k Wissembourgu.
Ktorú z najkrajších dedín Francúzska navštívim nabudúce?
