Kým sa z minulého dielu o tabuľkách, značkách a inžinierskych hlavoškerov spamätáme a opäť sa dostaneme do švungu cesty po kopčekoch južného Bretónska, tak S pripomeniem ďalší uchotoč, ktorý mi v tom vetre do chrbta vŕtal ušami:
Prichádzam do Pont-Aven, čiže do Avenského mostu. Tečie tadiaľto rieka Aven, ktorá sa o asi sedem kilometrov ďalej vlieva do Atlantiku, no práve tu sa nachádza posledný most nad ňou. Ono na takej malej riečke budovať most síce nie je nejaký kumšt, no kvôli lodiam by musel byť príliš vysoký. A turistom by sa po ňom tiež nechcelo chodiť.
A keďže tu nepristávajú žiadne veľké lode, tak tých pár desiatok až stoviek malých lodiek môže kotviť aj pod mestom. Kotviť? Ehm, parkovať.
Je krátko po šiestej večer a v tento deň nemám za sebou ani sto kilometrov! Nikde som sa pri tom nejako veľmi nemusel zdržovať, počasie mi nerobilo naprieky, tak neviem, kde som sa flákal. Vyzerá to so mnou blbo. Po sobote s vyše stotridsiatimi a po nedeli s takmer stodvadsiatimi kilometrami to so mnou ide nejako dole vodou. Takto za tie dva týždne sotva prejdem naprieč Francúzskom.
Cesta vedie od Pont-Aven niekoľko kilometrov od pobrežia smerom k mestečku Lorient. Tu sotva nájdem nejaký kemp. Tak asi na pol ceste odbočujem od tejto cesty smerom k pobrežiu k sľubne vyzerajúcej značke "Kempingy".
Je už deväť hodín večer, slnko pomaly zapadá a ja mám za sebou nakuknutých niekoľko kempov. Chyba, ocitol som sa v prímorskej dedine Le Pouldu, ktorá zrejme žije z turizmu. Hoci, ako tak pozerám na to more, v ktorom som si predpoludním omočil prst, na dvojtýždňovú dovolenku by ma tu momentálne asi nikto nenahovoril.
Napokon trochu ďalej od mora nachádzam malý kemp pri jednom starom dome. Počas rozhovoru s majiteľom ma pozýva na pohár cidre, čiže muštu, ktorý robí on sám. A dobrý bol, fľašu som vám nedoniesol.
Nachádzam si miesto pod prístreškom, aby som mohol spať len v spacáku a aby ma ráno neprekvapila rosa. Na tachometri svieti napokon stotri kilometrov za dnešný deň, čo je teda len tak tak nad limit. Budem sa musieť polepšiť.
Ráno som sa síce zobudil v suchu, no kým sa vytrepem, tak je zas po deviatej.Vrátim sa na hlavnú cestu ďalej od mora a konečne opúšťam Finistère, najzápadnejšie ležiaci département Bretónska a vlastne celého kontinentálneho Francúzska. Doterajšie číslo dvadsaťdeväť na poznávacích značkách nahradzuje päťdesiatšestka, département Morbihan.
Z Guidel do Lorient síce vedie takmer priama cesta, no mne sa opäť zachce trochu ísť po pobreží. Navyše táto okresná cesta má taký krásny pruh pre túlavý bicykel, že som sa pre ňu hneď rozhodol, hoci oproti priamemu spojeniu predstavuje aj desať kilometrov navyše. Ale tak včera tie tetušky v palacinkárni ma na ňu upozorňovali, tak si nemôžem robiť, čo chcem.
Aha, zas more. Sedieť v neopréne na brehu, to by ešte šlo. Veď aj ja mám na sebe len kraťasy a dokonca tuším len dres s krátkymi rukávmi.
Ale sem by sa mi už nechcelo. Pár ďalších nadšencov tam v neopréne postávalo na surfoch a čakalo na dobrú vlnu, no len tak polonahatý ísť do tej vody, no bŕŕŕ. To malé dievčatko vpravo uteká pred približujúcou sa vlnou. Chalan to už nestihne.
Tak toto je zvyšok nejakej pevnosti, o ktorej som si nezapamätal nič,...
... no a toto o kúsok ďalej je Fort bloqué, čiže niečo ako blokovaná pevnosť, ktorá pochytila svoj názov od faktu, že za prílivu je naozaj blokovaná od pevniny. Od polovice osemnásteho do polovice devätnásteho storočia slúžila na obranu pobrežia pred anglickým loďstvom, ktoré naň útočilo iritované úspechom Francúzskej Indickej spoločnosti.
Napriek nedobytnej pevnosti, ktorá slúžila dokonca aj v druhej svetovej vojne nemeckej armáde, sa sem z Ostrovov predsa len niečo dostalo. Golf.
K mestečku Lorient prichádzam od juhu. Opäť je to veľká zátoka, ktorú by som musel obchádzať po vysokých mostoch. A tak v najjužnejšom a najužšom mieste zátoky, kde sa dedina nazýva Larmor-Plage, sa snažím dostať na druhú stranu. Nejaká klusajúca rodinka ma v prístave posiela do reštaurácie, kde mi čašník na mape ukazuje, že odtiaľto sa síce nedostanem, no musím ísť do rybárskeho prístavu v Loriente.
Nejako sa dostávam na rušnú štvorprúdovku, no po prvom moste ma šípka k prístavu odvádza doprava a tak sa nejako dostávam do oploteného areálu, s množstvom kamiónov, vysokozdvižných vozíkov, hromadami drveného ľadu na zemi a prekvapenými pohľadmi na mňa ponevierajúcich sa zamestnancov.
V stánku, pred ktorým postáva pár chlapíkov v montérkach a čaká na svoj rýchly obed, sa pýtam chlapíka, že či sa odtiaľto dá nejako dostať na druhú stranu zátoky. Keďže v prístave vidím len veľké rybárske člny, tak sa mi to zdá dosť divné, aby ma sem posielali, že ma tu niekto prevezie. Chlapík len ukazuje jedným smerom k východu z areálu a ja to už vidím na nútenú obchádzku celým mestom.
Ale kdeže. Hneď za východom, na ktorom je z druhej strany niekoľko tabuliek zákazu vjazdu bicyklov, nepovolaných osôb, atakďalej, odrazu objavujem obyčajnú autobusovú zastávku. A v nej okrem normálneho autobusu aj rozpis linky číslo jedenásť, lodnej linky mestskej hromadnej dopravy. Ako na pláne sledujem, tak jedenástka premáva každú polhodinu presne do Port-Louis, kam mi treba.
O druhej je tu. Zaplatím si jeden a štvrť eura za obyčajný jednorázový lístok ...
... a už sa veziem. Tentokrát je tá trať oveľa dlhšia ako tá za trištvrte eura v Concarneau. Na loď inak platí aj miestna električenka.
Teraz mám namierené ku Carnacu. Cestou ešte obchádzam menhirové zoskupenie Kerzerho...
... a starožitnosti pod holým nebom ...
... aby som sa okolo carnackej pláže, na ktorej z piesku vyliezajú potvory, ...
... dostal do Auray.
Dnes to so mnou vyzerá už trochu lepšie ako deň predtým. Za mestečkom Vannes, ktorým som večer prefrčal, mám pri futbalovom ihrisku v Surzure na tachometri stotridsaťpäť kilometrov. Našiel som si prístrešok na betónovom chodníku pri ihrisku a hoci hneď vedľa je kemp, viac-menej už zíva prázdnotou a neviem v ňom nájsť sprchy.
Noc je však pokojná. Moja posledná noc v Bretónsku.
Zajtra ma totiž čaká rieka Loire. A tam pôjde naozaj do tuhého.
