Predĺžený víkend a nádherné jarné počasie nás prinútili opustiť preplnenú zámockú záhradu v centre Karlsruhe a zmiznúť kamsi preč od civilizácie. A tak sme v sobotu ráno o ôsmej nastúpili na vláčik smer juh. V Offenburgu sme prestúpili do iného vláčika a v Bad Krozingene pri Freiburgu do električky.
Električka by bolo vlastne silné slovo. Motoráčik to bol, lebo nad sebou nemal ani drôty. Cestou do Münstertalu, vzdialeného len niekoľko kilometrov, sme vystúpili ešte v malebnom mestečku Staufen, aby sme nakúpili zásoby jedla na približne tri dni, ktoré sme hodlali stráviť v horách južného Schwarzwaldu. Čakal nás aj jeho najvyšší vrch, 1493 metrov vysoký Feldberg.
Staufen sa nachádza na rozmedzí širokánskeho údolia veľtoku Rýn a najzápadnejších výbežkov Schwarzwaldu, aka Čierneho lesa. Do tohoto Čierneho lesa neodťahujú blbo zaparkované autá. V tomto Čiernom lese pramení Dunaj a zrodili sa tu aj kukučkové hodiny. A stojí tu aj pár pekných zrúcanín.
Pre lepšiu orientáciu sa nachádzame asi 7500 kilometrov od Ulanbátaru a 3600 kilometrov od Timbuktu v nadmorskej výške 288 metrov.
Bola práve sobota, krátko predpoludním a na malebnom námestí sa práve konal trh. Na trhovisku sme si kúpili bochník chleba. Ja som síce chcel ešte v jednom stánku kúpiť od jednej milej dievčiny peknú fľašu olivového oleja a viazaničku cesnaku, ale Aleš mi povedal, že ak som bol lenivý brať z domu petangové gule, aby sme si na vrchole zahrali, tak teraz nemám vymýšľať.
Zvyšok jedla sme nakúpili v malej samoobsluhe. Šli sme do nej obaja a batohy sme nechceli nechávať vonku, takže rad nakupujúcich za nami sa pohyboval presne našou rýchlosťou. K dobru sa počíta, že sme z regálov nič nezhodili.
Igelitku sme si doniesli opäť na zastávku a tam hneď ochutnali, či sme dobre nakúpili. Dobre sme nakúpili, hneď sme mali toho menej na nosenie.
Motoráčik po chvíli prišiel a keďže do konečnej to bolo už len niekoľko zastávok, usadili sme sa na štvorsedadlo s batohmi na chrbtoch. Motoráčik si to pokojne prdkal údolím, raz dokonca prechádzal krížom cez kemp plný obytných prívesov so zastávkou pri umývarkach.
Odrazu z reproduktorov zaznelo: "Münstertal, Endhaltestelle" a polovica cestujúcich vystúpila. Druhá však ostala sedieť. Spýtal som sa preto jednej tetušky, ktorá nastúpila na predošlej zastávke: "To je konečná?", na čo mi pritakala. "Tak prečo teda nevystupujete?" -- "No my ideme na druhú stranu."
Hmm, naozaj to bola konečná. Tým ľuďom sa len nechcelo stáť na zastávke, kým motoráčik pôjde naspäť, tak sa radšej vozili.
Hoci kulinárska ponuka v tejto dedinke bola naozaj bohatá, nás už ťažili nakúpené potraviny v ruksaku a tak sme sa pustili do desiatich kilometrov pochodu na štvrtý najvyšší a údajne najkrajší vrch Schwarzwaldu, legendárny Belchen...
