V nedeľu ráno najskor vyšlo slniečko a vzápätí aj vedúci Robert. Už siedmy nádherný slnečný deň v poradí, to mi tu aj tak nikto nebude veriť.
Teraz si však naškrtnime problém s narodeninovým darčekom. Sedem dní chodíte s batohom na pleciach od chaty k chate, liepate sa do tritisíc metrov, na lane balansujete nad priepasťou, skáčete zo skaly na skalu. Takže pri balení vážite každý gram a pokiaľ viete, že na celodennom pochode budete mať cestou dve chaty, tak si vezmete len liter vody, pretože fľašu cestou doplníte.
Na predchádzajúcich podobných alpských túrach si kamaráti robili srandu typu "já zapoměl ve vlaku míč!", čo som ja kontroval výrokom, "však mám petangové gule, tak si namiesto futbalu dáme pétanque". Jedna váži trištvrte kila a v sade ich je šesť, plus maličká drevená guľôčka, prasiatkom prezývaná.
V Karlsruhe si občas pétanque zahráme, ale na to treba dve sady a tak je dobré, ak po jednej sade majú viacerí, aby sme neboli závislí vždy na tých istých. Takže Aleš petangové gule nutne potreboval.
Samozrejme, nikdy som ich nevláčil do hôr. Ale kebyže Aleš mal tie narodeniny hneď na začiatku týždňa, tak, hehe, viete, ako to myslím, jeden deň by som sa s nimi pre tú srandu možno aj vláčil.
Ale Aleš ich mal až na konci ...
... a tak dostal tentokrát len to malú drevenú guličku s tým, že gule ho čakajú v Karlsruhe ...
... a bol na tom lepšie, ako Robert, ktorý si včera po náročnom zostupe našiel v batohu tento kameň ...
... OVEĽA lepšie.
Po raňajkách sme sa definitívne zbalili a vypadli do údolia. Mali sme poldruha hodiny do odchodu autobusu. Skala, z ktorej sme včera zliezali, bola zatiaľ zahalená v oblakoch.
No kým sme došli do údolia, ...
... sa opäť krásne vyjasnilo a bolo teplo. Fúúúha, civilizácia, aký nezvyk.
Pred autobusom sme stihli ešte dať kolovať tri pivá ...
... a už sme sedeli na lavičke.
Veronika: "Miro teď udělá tři záběry: my na zastávce, autobus, zastávka bez nás."
Spravil som len jeden a ten SADistický autobus stihol. Lístok pre šiestich do Brunico stál opäť nejakú sumu nedeliteľnú šiestimi, no my sme boli radi, že už sedíme...
... a že sa nemusíme po horách pachtiť s neforemnými batohmi.
V Brunico nám takmer hneď šla lokálka do Fortezza, kde sme mali dve hodiny do EuroCity do Mníchova, kde sme zas mali dvanásť minút na InterCity do Karlsruhe. Všetko pekne podľa plánu, dokonca som na tú lokálku vybavil päťdesiatpercentnú skupinovú zľavu, aj keď nás bolo iba šesť. Cestou sem som takú zľavu pre šiestich zadarmo veru nemal, keďže som musel kúpiť desať lístkov.
Vo Fortezza sme mali dosť času na pohodový obed v pizzerii vedľa stanice. Každý si objednal úplne fantasticky obloženú pizzu, len ja som zostal pri nenápadnej štvorsyrovej quattro formaggi, plus csípős-papričkový olej k tomu. Jasné, že sme si všetci šiesti porcie krájali na menšie časti a vzájomne vechslovali. No časom som začínal mať dojem, že mi porcia len rastie. Každú chvíľu chcel niekto z mojej porcie kúsok a na výmenu som dostával väčšie kúsky. Veď ako na burze, otázka dopytu a ponuky.
Aké však bolo naše prekvapenie, keď sme prišli na stanicu pred odchodom vlaku ...
... tridsať minút meškanie. To skomplikovalo náš prestup v Mníchove.
Strojvodca sa pri vjazde do stanice musel cítiť ako mediálna hviezda. Tomuto sa hovorí ostro sledovaný vlak.
Už sme sa však viezli a to je opäť dobrý dôvod na maličkú oslavu.
Keď sme chvíľu nepili, tak sme sa triafali papierovými lietadielkami. Tu mal Aleš presný zásah.
To lietadielko z cestovného poriadku, ktorý leží v každom kupé diaľkových vlakov, som pri vystupovaní zatrčil vedúcemu Robertovi zozadu na batoh. V Mníchove šiel do informácii, aby slušne vysvetlil naše patálie s meškajúcimi vlakmi a vybavil miesto v inom vlaku.
Napokon vybavil šesť rezervovaných miest v rýchlovlaku ICE do Stuttgartu, ktorý na tomto úseku síce nie je nijako superrýchly, ale stačí. Robert sa tetuške poďakoval, otočil sa a vtedy tetuška zbadala lietadielko z cestovného poriadku na Robertovom batohu.
Lístok nám už nezrušila a my sme sa preplneným ICE nejako dostali do Stuttgartu a následne hop-šup IC do Karlsruhe.
Ono to šlapanie po horách má predsa len viac do seba.
z Dolomitov pre blog.sme.sk, Miroslav Šedivý
