Pred týždňom nás na výlete bolo osemnásť, tentokrát sme sa na stanici stretli len siedmi. Ďalší dvaja však mali prísť nasledujúcim vlakom a ďalší dvaja sa vybrali autom. Napokon sme sa však všetci stretli vo Wissembourgu, malebnom mestečku na severnom okraji Alsaska.
Vlastne nás bolo o jedného viac. Akurát Balouovi (ufff, psovi menom Balou) držím ľavou nohou hlavu pri zemi, aby mi neskákal do záberu.
Tak a už sme v päťdesiat kilometrov vzdialenom mestečku Wissembourg, ktoré má dve centrá. Aha, tak nie, tak potom všetky dve ulice vedú do centra.
Sobotňajšie predpoludnie som vybral najmä kvôli trhu na námestíčku. Tak olivy, nad ktorými tu slintá Steffi, sme si nedali. Ale kúpil som pre všetkých dva dobré syrčoky: čerstvý kozí s provensálskym korením a čerstvý kozí s cesnakom. To bola dobrota! Akurát som to blbo odhadol a keďže takmer polovica účastníkov zájazdu nebola syrofilná, tak som sa musel obetovať a dojesť to za nich. Máte dojem, že si tu sťažujem?
Vo Wissembourgu sme už s blogom určite boli, ale toto miesto si so žiadnou skupinou nemôžem odpustiť. Ten mostík je tam prekliato nízko, aby sa tu mohli plaviť gondoly: "Oh, mon soleil und meine Sonne...", no aj tak sa tomu hovorí malé Benátky.
V tomto kostole sa nachádzala najstaršia zachovaná okenná maľba na svete, portrét Krista z polovice jedenásteho storočia, ktorá je dnes vystavená v múzeu v Štrasburgu. A ja si na ňu vždy spomeniem, keď som vo Wissembourgu, ale nikdy, keď som v Štrasburgu.
A už aj hurá do prírody. Florian, Balou a fľaša sa radosťou, že sú vonku, vznášajú nad cestičkou, ktorá tam vzadu vpravo prechádza z francúzskeho na nemecké územie. O túto rozbitú asfaltku sa tu stáročia mlátili?
Gena fotí Zuzku rozkročenú priamo ponad čiaru, zatiaľčo ja sa márne snažím dohovoriť mobilu, aby sa vykašľal na Bouygues a chytil O2.
Dóóóbre, priznávam sa, k tejto lavičke som Steffi doviedol náročky tak, aby tú tabuľu "Len pre dôchodcov!" nemohla vidieť.
A tu som prichytil Baloua (ufff, psa menom Balou), ako cez bráničku chlonchce vodu nejakému málo zlému psovi.
Kto si nedal syr, na toho teraz došiel mráz a hlad a musí do hlavy tlačiť suchú bagetu, však?
Tak takéto auto by som súrne potreboval. By som si ho tu zaparkoval a mohol sa naň chodiť pozerať.
Touto vínnou bránou začína osemdesiat kilometrov dlhá Nemecká vínna cesta. A tie fľaše naľavo čakajú, kým ich otvoríme a vypijeme. Ehm, vlastne najskôr ich niekto musí naplniť a zaštupľovať.
Našťastie iné už niekto naplnil a zaštupľoval, tak sme priamo pri bráne mohli ochutnať. Len to nepreháňajme, ešte nás čaká nejakých pätnásť kilometrov lesom...
... a všetkých nás nemá kto odviezť.
K výletu patrí aj trochu umenia. Čo človek nedokáže zmajstrovať z jedného starého koreňa?
Toto nie je ďalšia vínna brána, toto je len také popri ceste.
A ako mi niekto spomenul, každý z týchto koreňov je iný. Hmm, sem by som sa súrne potreboval ísť pozrieť tak začiatkom septembra.
Dvadsiateho tretieho februára sa denné teploty pohybovali okolo nuly. Ehm, to bolo vlastne v roku 2005. O tri roky neskôr bolo teda o čosi teplejšie. Sarah sa aspoň tak tvári.
Ani sem radšej nejdem písať, že ja som tam celý deň chodil v krátkych nohaviciach. Mama by ma zas vyťahala za uši.
Opustili sme teda svahy s vinohradmi a ponorili sa do lesa. Až kým sme neprišli k zrúcanine Guttenberg. Pohodička, tu to už poznám, tu som bol už aspoň trikrát, tu ma nemôže nič prekvapiť.
Hmm, alebo predsa len? Takéhoto chlapíka by som sa snažil dobehnúť, kebyže utekal. Ale tento kráčal pohodovým krokom. Tak asi nič nenašiel.
Tanja a Eva vychutnávajú popoludňajšie slnko. Na lepší výhľad však treba vyšliapať na hrad...
... na jeho najvyššiu plošinu ...
... alebo ešte vyššie.
A keďže sa pešo špacírovať po lese je ťažká pohoda, treba to niekedy skúsiť aj na bicykli.
Zároveň však treba rešpektovať, že sa nemáme vešať po tyčiach.
Búdky v lese sú pekne číslované. Vtáctva v nich však ešte nebolo.
Balou (nó, presne ten pes menom Balou) mal tu ešte dosť energie a nechal sa štengrovať od Sarah. Zatiaľčo my sme prešli takých slabých dvadsať kilometrov, on nabehal aspoň päťdesiat. Keď sme však večer cestou naspäť mali prestupovať a ja som sa vo vlaku zdvihol zo sedadla, Balou vtedy len otvoril jedno oko, smutne na mňa pozrel a zakňučal, že on už nikam nejde.
Napokon sme to švihli ešte na jednu vyhliadkovú vežu. Tak toto je pohľad smerom na východ do údolia rieky Rýn. Tam vľavo vzadu je Speyer a Heidelberg, niekde vpravo na obzore je Karlsruhe, za tým sa rozprestiera "bádenské Toskánsko" Kraichgau a Bratislava je tiež niekde tým smerom. V podstate však ako sa na ten záber tak pozerám, tak snáď okrem nejakých dvoch dediniek pod kopcom na ňom nevidno nič. A teraz si tú čmuhu od nosa na monitore môžete utrieť.
Tu sme takmer komplet na úzkom výhliadkovom okraji veže. Alex medzitým zbehol dole, ja som na druhej strane aparátu a Balou len nervózne pobehuje okolo mojich nôh, pretože cez betónový múrik nič nevidí.
Pomaly päť hodín, slnko je už nízko nad obzorom a jeho posledné lúče vytvárajú v lese zaujímavú hru svetla a tieňov. Tanja a Sarah už začínajú uvažovať, že by aj niečo zmlsli. Do Bad Bergzabernu je to však ešte niečo vyše hodinky dole kopcom.
Cesta je však dobre značená a tak neblúdime. Vidíte tú bielomodrú tabuľku hore? Tak tadiaľto prechádza tiež jedna z mnohých ciest do Santiago de Compostela. Odtiaľto je to však ešte takých dvetisíc kilometrov.
Eva hompáľajúc nožičkami: "Až vyrastiem, budem učiteľkou!"
V Bad Bergzaberne sme sa ešte napapkali a o ôsmej boli v Karlsruhe.
Tak čo, pridáte sa nabudúce, alebo budete len na mesiac čumieť?
