Stretli sme sa na stanici ráno o deviatej. Ja som na ňu dobiehal pešo, pretože som neodhadol električky pri prestupovaní, no napokon sme sa tam aj tak včas stretli piati: Jim so Zuzkou, s ktorými som bol pred týždňom v Schwarzwalde, plus Aleš a Sandie.
Čakala nás slabá polhodinka vláčikom do juhofalckého Winden, hop-hop prestup a zvyšná štvrťhodinka do Bad Bergzabern. Aleš si stihol tesne pred prestupom vo Winden naliať z termosky pohár horúceho čaju, takže sme mu ostatní pobrali veci a nechali ho na nástupišti žonglovať s pohárom.
Spoj sme však stihli a tak sme o chvíľu prechádzali ospalým kúpeľným mestečkom na úpätí Falckého lesa. Na oblohe nebolo ani mráčika-letáčika. Mohli sme sa tešiť na nádherný neskorozimný deň.
V kúpeľnom parku som objavil "scínové hodziny". Bolo pár minút po desiatej, no tieň ukazoval ešte len trištvrte na desať. Jim skonštatoval, že hodiny sú pokazené, no pokazil ich on tým, že sa tak blbo postavil, že ich zatienil. Aleš ho odstrčil nabok, zamával ukazovákom vo vzduchu a hodiny napravil. V tejto polohe však vydržal necelých dvadsať sekúnd, potom sa rozbehol za nami.
Konečne sme sa vydali do lesa. Ja som kdesi pod lístím objavil tenisovú loptičku a tak sme všetci traja chalani mali o zábavu postarané. Postupne sme si ju pokopávali hore kopcom, až kým nám ju Zuzka nezapatrošila kamsi do krovia s výčitkou, že dievčatám sa futbal hrať nechce. Keďže pétangové gule som neprozreteľne nechal doma, ostalo nám už len si spievať.
Ako hlavný navigátor a vlastne jediný majiteľ mapy som zistil, že tu niekde by mal byť kopec s vyhliadkou označenou hviezdičkou. Nejako sme uprostred lesa odbočili na chodník vedúci trochu do kopca, až kým sme neprišli na jeho najvyvýšenejšie miesto.
Tá hviezdička v mape mala svoj význam. Naozaj z tohoto zalesneného miesta vidno akurát tak jednu hviezdičku. A aj to len v noci.
Stáli sme na nesprávnom kopci. Mať tak GPS ("Gde Propánajána Sem"), tak by som okamžite zistil, že bolo treba vyšliapať na ten náprotivný, no takto aspoň kamaráti získali na mňa ďalšiu štengrateľnú historku a ja som tu spoznal ďalší kopček.
Prekliesnili sme sa teda ešte niekoľkými stromami popadanými počas nedávnej víchrice a ...
... ocitli sa na tom správnom kopci. Hviezdička na mape označovala túto betónovú opachu, víťaza ankety o najškaredšiu stavbu Falckého lesa.
Výhodou však v tomto prípade bolo, že z nej sme videli už len všetko to krajšie v okolí.
Okolo vrcholu veže sa dalo chodiť dookola a tak som sa mohol pokúsiť vytvoriť aj takýto panoramatický záber. (kliknutím na obrázok sa otvorí už uverejnený článok s nadpisom "Usmejte sa, aha, takto :-)")
Pod vežou sme si spravili obednú prestávku a nechali sa vyfotiť starším pánom z Kolína nad Rýnom, ktorý sem s manželkou pravidelne jazdievajú na dovolenku. Rozplýval sa nad tým, aký tu je len kľud. Súhlasili sme. Popriali sme mu teda pohodový víkend ...
... a zanechávajúc živé tvory ich súkromiu ...
... obchádzajúc nemých svedkov ani nie storočnej a veľmi smutnej histórie ...
... sme sa dostali až na lesnú križovatku Drei Eichen (Tri duby). Bez listov a plodov som pri stromoch relatívne stratený, no nepodarilo sa mi ani nájsť žiadne tri dominantné stromy. Okoloidúci starší pán mi sprisahanecky povedal, že z tých stromov zhobľovali tamten prístrešok. Potmehúd jeden.
To sme však už mali namierené k zrúcanine hradu Guttenberg. Takto pred rokom sme ho hľadali v lejaku, teraz sa sľuboval v lepšom svetle. Tešili sme sa na to prírodné kamenné ticho uprostred lesa, keď tu zrazu nás obehla hlučná smrdkajúca motorka.
Nič to, na hrade bude kľud, teda aspoň dnes. Od polovice dvanásteho storočia, kedy sa hrad poprvýkrát spomenul, počas nasledujúcich štyroch storočí neustále menil majiteľov. Hoci sa v okolí nachádzajú snáď dva tucty podobných hradov, stále sa oňho bili panovníci okolitých krajov. Ani po zničení v roku 1525 nemala ruina pokoja. Naposledy ju spolu so siedmimi štvorcovými kilometrami lesa v roku 1949 obsadila francúzska armáda, aby ju konečne až v roku 1986 prepustila naspäť nemeckej vláde.
Vybehol som strmou blatistou cestou, aby som bol hore prvý a mohol odfotiť ostatných prichádzať. Z múriku na mňa vykukla čiasi hlava ...
... a za bránou to vyzeralo ako v mestskom parku. Zaparkovaný traktor s prívesom, prenosný gril a "hrůza lidí".
Dlho sme sa tam teda nezdržali. Od francúzskych hraníc nás delil ešte kus cesty a nezastaviť sa cestou na pohár falckého vína by sme si istotne vyčítali.
Po hodinke sme sa dostali von z lesa priamo pri falckej dedinke Schweigen. Koncom leta to tu bude nádherné!
Ale už aj teraz sa tu objavilo pár turistov. Väčšina síce prišla autom, no pár cyklistov už dávalo znamenie, že jar sa blíži. V každom prípade sme výrazne znižovali vekový priemer.
Na kraji dediny stojí Deutsche Weintor (Nemecká vínna brána), ktorá otvára Deutsche Weinstraße (Nemeckú vínnu cestu) pokračujúcu úpätím Falckého lesa ďalej na sever.
A stálo tam aj jedno krásne upravené auto. Skúste si tipnúť, do ktorého legendárneho modelu pozerám cez otvorenú strechu. Ak už nič iné, tak samotnú odpoveď vidno priamo na zábere.
Pri vínnej bráne sme si tiež nestihli nič dať, no svižným krokom sme došli priamo do alsaského Wissembourgu na stanicu tesne pred pol piatou, kedy odtiaľ odchádzal vláčik do Winden a potom do Karlsruhe. Najedli sme sa až v pivovare Wolf Bräu v Karlsruhe.
Zuzka si so sebou iniciatívne vzala učebnicu kvôli blížiacej sa skúške z nejakej interkultúrnosti. Poctivo ju vláčila po horách, vyťahovala pri každej dlhšej prestávke, aby jej napokon pri spiatočnej ceste vo vlaku podľahla...
