Po trochu zamračenej sobote nás čakala nádherná slnečná nedeľa. Ono to síce možno obyvatelia tohoto bytu nepostrehli, ale vonku naozaj svietilo slnko.
V sobotu sme sa vozili autom, letištným autobusom, lietadlom, ďalším letištným autobusom, metrom a potom do večera chodili pešo, tak na nedeľu sme sa rozhodli, ...
... že si v taký nádherný deň prenajmeme bicykle. Ja viem, nebol by to môj túlavý bicykel, ale ten snáď do Valencie niekedy vezmem tiež. Teda doveziem sa na ňom až sem.
V hosteli viseli reklamy na dve požičovne. Pomarančová mala v nedeľu zatvorené, ...
... takže voľba padla bez váhania na zelenú. Chlapíkovi sme tam zrekonštruovali celý krám, keďže každý z nás našiel relatívne fungujúci bicykel až na niekoľký pokus. Kde-tu bolo treba ešte všeličo douťahovať a dofúkať. No po chvíli sme už boli pripravení vyraziť úzkymi uličkami smerom k bývalému korytu rieky.
Na Plaza de la Almoina boli pred dvadsiatimi rokmi nájdené niektoré z najstarších pamiatok v meste, vrátane rímskej cesty, arabských kúpeľov či vizigótskej kaplnky. Dnes je to prekryté sklenenou strechou, na ktorej sa nachádza asi osem centimetrov vody. Vyzerá to naozaj zaujímavo, takže sa sem večer ešte vrátime.
Veď kto to kedy videl takéto pamiatky uprostred mesta jednoducho potopiť pod vodu.
Na Plaza de la Almoina voda nebola a už tam je. Tu voda bola, dokonca jej bolo veľmi veľa a tak tu už nie je. Stojíme na bývalom nábreží rieky Turia a hľadíme do jej bývalých vôd. Dnes je tu dlhočizný park.
Pôvodné mosty zostali, ...
... pribudlo k nim niekoľko nových.
A niektoré dokonca zostali skutočnými mostami, keďže vedú ponad novovytvorené jazierko.
V parku bolo plno kadečoho, napríklad aj hudobný palác.
Alebo aj palác umenia kráľovnej Sofie, ktorý inaugurovali len predvlani.
Španielska verzia Wikipédie síce v tomto momente uvádza trochu skreslené informácie o tejto stavbe (dĺžka jeden centimeter, šírka tri centimetre, plocha štyri centimetre, koncertné sály s kapacitou dvoch, štyroch, piatich či nula osôb), približnú veľkost objektu si však možno predstaviť podľa toho pidičloviečika vľavo dole. A to stál ešte oveľa bližšie.
V skutočnosti je to celé sedemdesiatpäť metrov vysoké a je to budova opery. Do jej hlavnej sály sa zmestí viac ako štyritisíc divákov.
Túto fotku som si nemohol odpustiť, asi ju pošlem aj do požičovne, nech si ju dajú na prospekt. Ich bicykel s evidenčným číslom jeden na rovnakej úrovni ako najväčšia operná budova na svete, hehe.
A toto je najúplnejší záber, aký sa z mostu oproti stavbe dá mojím dvadsaťsedemmilimetrovým objektívom dosiahnuť. Stáť bližšie, tak by sa už budova nezmestila, a stáť ďalej, tak by som mal v zábere lampu, strom, alebo by ma asi prešlo auto.
Z druhej strany mostu vidno imaxové kino a planetárium Hemisfèric a za ním múzeum vied princa Filipa. Všetko to je obkolesené rozsiahlym bazénom, do ktorého sa však koncom novembra nikomu nechcelo.
Ako som spomínal, s párkrokovým odstupom sa opera do záberu síce zmestí, ale ak doň nevhupla lampa, tak doň vhupli hasiči.
Tak a toto je záhrada Umbracle, ktorá sa tiahne rovnobežne popri tých veľkých stavbách. Pôvodne som si myslel, že je to niečo ako skleník, no tá kostra je len kostrou a žiadna skutočná sklenená strecha tam nie je. Avšak kto by potreboval skleník v meste, kde mráz poznajú len z mrazničiek a kde prší len niekoľko dní do roka?
Znie to možno trochu chaoticky, ale my sme tam naozaj chaosili, jazdili na bicykloch z miesta na miesto, vyvádzali psie kusy a fotili, čo sme videli. Buďte radi, že som sem šupol len veľmi preriedený výber záberov. Tak toto je vidno od Umbracle smerom do bývalého koryta rieky Turia. Vpravo nevidno múzeum vied.
Po pravom "brehu" sme pokračovali ďalej až ku vchodu do najväčšieho akvária v Európe.
Pôvodný plán bol totiž popri pobreží pokračovať ďalej na juh až k jednému prírodnému parku. Keď sme sa však pýtali bezpečnostnej tetušky na smer, tak len prevrátila očami, povedala že je to "muy lejos" a tak sme sa radšej vybrali k severnému pobrežiu a k prístavu. Veď aby sme boli za svetla naspäť v meste a mohli vrátiť bicykle.
Cesta naspäť viedla opäť okolo týchto architektonických ozrút a tu je pohľad spod múzea vied na tú botanickú záhradku Umbracle.
Pri výjazde z bývalého koryta rieky na úroveň mesta ma ešte upútal tento tradične zaodetý pár a tak som nechal Mariusa a Valentina ísť kúsok dopredu a cvakol som raz...
... a cvakol som druhýkrát.
Po chvíli túlania sa prístavnými štvrťami sme sa však už konečne blížili k moru.
O tom, ako som sa v ňom kúpal, však až nabudúce.
