Po veľmi oddychovej noci v hoteli v Margerie-Hancourt sa prebúdzam do zamračeného dňa. To, že ešte večer sa spustil lejak, to som si ešte pochvaľoval: "Som v hoteli, aspoň sa vyprší a ráno je opäť pekne." Ale kdeže... ráno popŕcha naďalej.
V ranných televíznych správach však počasiu veľkú nádej na zlepšenie nedávajú. Je streda a vzhľadom na prejdené vzdialenosti uplynulýc dvoch dní by som do piatku večera mohol doraziť k najvýchodnejšiemu bodu Francúzska a do ďalšej hodiny aj domov.
Pobalím sa teda, bicykel vytiahnem z hotelovej garáže a vyrážam na cestu. Prší, takže konečne poprvýkrát vyťahujem žiarivooranžové poncho a po predošlom štýle vyvracania hlavy a obzerania sa kade-tade mi neostáva nič iné, ako len čumieť na cestu...
Pod ponchom mám oblečené kraťasy, tričko a ľahkú softshellovú bundu. Je síce len nejakých dvanásť stupňov, no pri šlapaní akurát teplo na to, aby som sa akurát nepotil. Výborná vec, to poncho.
Cez Arrembécourt, Outines a Châtillon-sur-Broué prichádzam k jazeru Der Chantecoq. Vraj je to ornitologická rezervácia, no ktorému vtákovi by sa chcelo v takom lejako lietať? Mne teda určite nie. Jediný šialenec na bicykli široko ďaleko som ja.
Tu sa ešte usmievam, veď pre fotografiu, no nie?
Ďalšia etapa vedie však po trochu rušnejšej okresnej ceste. Vtedy ma začína predbiehať pár kamiónov a na psa dochádza slanina... Hoci ma obiehajú v bezpečnej vzdialenosti, poncho zachytáva poryv vetra ako plachetnica. Keď som normálne oblečený, tak prechádzajúci kamión na tele väčšinou ani necítim, no poncho má oveľa väčšiu plochu a tak mnou zakaždým zalomcuje. Voda z mlák prská tiež všetkými smermi a najmä zospodu poncha. O chvíľu mám nielen mokré nohy, no pomaly mi začína zatekať do topánok.
Spomínam si na rannú predpoveď počasia a... ja viem, pozauši by som si zaslúžil... v Arigny stojím na križovatke, doprava odbočka na Saint-Dizier a tým pádom smerom na východ. Ja však pokračujem rovno do bližšieho Vitry-le-François, v ktorom sa nachádza momentálne najbližšia železničná stanica.
Vo Francúzsku nie je železničná sieť taká hustá ako napríklad v Nemecku, kde systém prímestských električiek a regionálnych vlakov pokrýva kraj dosť nahusto. Tu je to k najbližšej stanici občas až niekoľko desiatok kilometrov. Navyše vlaky nepremávajú odvšadiaľ všade, lež väčšinou z Paríža kade-tade a potom naspäť.
S tým Vitry-le-François som to naozaj vyhral. Síce mám ešte takmer tri hodiny do odchodu vlaku, no po štyroch prestupoch sa naozaj do polnoci môžem dostať až do Karlsruhe! Zo Saint-Dizier by sa to veru nedalo. Prvý krátky úsek do Bar-le-Duc idem dokonca TGV, do ktorého si smiem doplatiť desať euro za prevoz bicykla a ktoré však aj tak na tej krátkej trati nejde o nič rýchlejšie ako regionálka. Za tie tri hodiny by som do Bar-le-Duc aj kolmo došiel.
Lenže vonku leje a ja si po obede v miestnej pizzerii radšej na stanici sadám na lavičku, premočené topánky suším hrubými novinami, čo tam jeden cestujúci zanechal, a čakám na vlak.
V Štrasburgu mám vyše polhodiny na prestup, tak si pri slabom mrholení robím ešte malý okruh k malebnej štvrti Petite France.
A o desiatej som doma! Po tisícštyristo kilometroch a necelých desiatich dňoch strávených v sedle bicykla. Škoda tej záverečnej štvrtiny, no tú si môžem urobiť aj za pár dní priamo z domu. Tak snáď na budúci rok uzavriem tú fugu, ktorá mi chýba medzi Nancy a Vitry-le-François, aby moja túlacia sieť bola súvislá.
Na mape to síce vyzerá, že som prešiel durchom takmer celé Francúzsko, no opäť som videl len uzučký pásik. A stálo to za to! Bretónske pobrežie, dolný tok rieky Loire, no aj šampaňské roviny... je ešte čo objavovať!
