Noc na vrchole Belchen bola veterná a ja som viac bdel, ako spal. Tešil som sa však na východ slnka a hoci o tom moje moje malé očká a veľký nos veľmi nesvedčia, hneď ráno som ho iniciatívne vystrčil zo stanu, aby som zbadal postupne sa rozsvetľujúcu sa oblohu a z tieňa vystupujúce kopčeky naokolo.
No... tak ten kríž na vrchole ešte bolo vidno. Toť vsjo, ináč hustá hmla. Aspoňže ten vietor trochu zoslabol a po rýchlom prezlečení sa ani nebola až taká hrozná zima. Vtedy sem prišli prví ranní turisti: "Vychádzali sme z domu za tmy, aby sme stihli východ slnka. No tak my zas pôjdeme...". Mňa potešilo, že nás to naše ranné vstávanie až tak veľa námahy nestálo.
Zišli sme päťdesiat metrov nižšie ku chate Belchenhaus, ktorá však slúži len počas dňa ako papkáreň. Keďže otvárala až o desiatej, skryli sme sa do závetria a Aleš sa pustil do prípravy raňajok.
Najprv načapovať vodu z vaku...
... nechať zovrieť, prisypať polievku z vrecúška, zoslabiť plameň (to sa im povie, ale ten lieh horí stále rovnako) a občas pomiešať.
Dobrú chuť!
Z druhej strany chaty je koncová stanica lanovky, ktorá začala premávať práve v momente, kedy sme od nej odchádzali. Po niekoľkých prázdnych kabínkach prišiel hore konečne prvý zamestnanec, ktorý ju mašinériu zas vypol. My sme vtedy už schádzali do údolia, čakalo nás asi desať kilometrov k dedinke Schönau.
Oblačnosť sa začala trhať a aj snehu v krytom lese pribudlo, Tak sme sa občas brodili v záveji, občas čľupli do potoka, občas mrkli do mapy.
Väčšinou nás však bezpečne viedol modrý kosoštvorček. Ako väčšinou-cykloturisti sme si nezabudli povzdychnúť, že na bicykli by sme tam už dávno boli, no tu by nám trochu zapadali do snehu...
Na otvorených lúkach nebolo po snehu ani stopy. Dobytok sa ešte nepásol, tak tých pár starých lajn nebol problém obísť. Nadesiatovať sme sa však chceli opäť na nejakej lavičke.
Aj tú sme našli. Odľahčili sme zásobám...
... a ja som sa zas vrátil do polohy ležmo. Celé dopoludnie som zíval.
Čím viac sme klesali k Schönau, tým viac rástli okolité kopce.
Fotografia to nespraví, no nad týmto údolím som mal dojem obrovského priestoru. Ľahký opar ten pocit len umocňoval.
"Najradšej mám do činenia s prírodou, lebo to ona má vždy pravdu a chyba môže byť len na mojej strane" - Goethe.
Nad Schönau bola cestička lemovaná asi tuctom tabúľ s prírodnými citátmi. Nazýva sa Chodník filozofov. Niečo podobné je aj nad Heidelbergom.
"Prechádzka je šport, na ktorý netreba telocvičňu. Je recept bez liekov, prostriedok na schudnutie bez diéty, kozmetika, ktorú nemôže ponúknuť žiaden salón krásy. Upokojuje bez tabletiek, je terapiou bez psychoanalytika, skutočný zdroj mladosti. Prechádzka je dovolenka, ktorá nestojí ani fenig." A.S.R.G.
V Schönau sme si chvíľu počkali na autobus, ktorý nás mal údolím zaviezť do asi sedem kilometrov vzdialeného Todtnau, pri ktorom v mape svietila malá značka veľkých vodopádov...
