A my sme si aj privstali. Východ slnka bol naplánovaný asi na ôsmu a keďže náš hostel sa nachádzal na západnom okraji historického centra Valencie, mali sme to aj dosť ďaleko. Našťastie od skorého rána premávalo metro. Pol ôsmej v pondelok ráno? V pražskom metre to momentálne vyzerá asi trochu inakšie.
Podľa plánu sme mali ísť linkou päť na konečnú a potom opäť prestúpiť na linku päť a odviezť sa pár zastávok. Tak jedna linka päť je podzemné metro a druhá normálna nadzemná električka. Až k moru sa im totiž zrejme krtkovať nechcelo.
Jup, krátko po pol ôsmej, je ešte tma, ale už sa na nábrežnej promenáde niečo chystá.
Po pobreží už behajú ranní vytrvalci. Len my štyria sa tam zababušení snažíme nájsť nejaký pekný pozorovací bod. V lete by slnko vychádzalo kdesi oveľa ďalej vľavo, no teraz mesiac pred zimným slnovratom sa stiahlo úplne doprava, až za prístavný múr. Takže musíme viac na sever.
Dobrééé ráááno...
No to bola nádhera. Ono to tam tak šušťalo, hučalo, miagalo sa, prevaľovalo, grónilo, hiazgalo, štrunžďalo, hrumatovalo,... vlastne nie, na hrumatáciu bolo more ešte celkom kľudné.
Veď na oblohe nebolo ani mráčika-letáčika.
Osem hodín a na obzore tam už niekto pracoval. Práve v momente, kedy som doširoka zazíval a pomyslel na pelech, z ktorého ma kamaráti pred hodinou vydurili.
Časom slnko vyšlo tak vysoko, že som ho musel skryť za Valentina ...
... alebo za Mehtap, ...
... alebo nechať zmiznúť väčšinu ostatných detailov.
A keď bolo už dosť hlavových a telových siluet, prešli sme na zvyšok tela.
Go West, Watch East! Choďte na západ, no pozerajte sa na východ!
Mne už začalo škŕkať v žalúdku, ostatných zrejme tiež, len to nebolo v príboji počuť...
... a tak sme sa s východom slnka rozlúčili a vydali sa západným smerom ...
... a poza hlúčik bežcov sa vytratili z pobrežia smerom k električkovej zastávke.
A ako sa vo Valencii cestuje električkou? O tom nabudúce v poslednej časti.
