Teda najskôr sme sa na hraničný priechod šli pozrieť už popoludní, vo štvrtok dvadsiateho decembra. Nikde nikoho, na slovenskej strane už zrušili búdky a tak sa kontrolovalo len na rakúskej strane.
Hoci už roky cestujem po Európskej únii len s občianskym, či už na bicykli, autom, vlakom, električkou, autobusom, lietadlom alebo pešo, tentokrát sme si zobrali aj pasy. Veď na tú poslednú pečiatku. Nebudem si ju predsa dávať na rameno ako autogram nejakej tej onej, no nie?
Tetuška sa na môj pozdrav a žiadosť o "einen letzten Stempel, bitte" len kyslo pousmiala a šmarila nám tam slovenské výjazdné pečiatky s dátumom 20.12.2007. Otočili sme sa v prvej dedine a šupho naspäť.
Ja viem, Husák povedal, že "Hranice nejsou žádné korzo." Tentokrát sa na nás vykašľali všetci. Na rakúskej strane nikto a na slovenskej...
... len takáto figúrka. Odparkovali sme auto na miesto, kde nám ho ešte pred niekoľkými rokmi rozoberali, a trochu sme sa porozhliadli.
Tak je to tu. Túto symbolickú rampu len pred nejakou hodinou či dvoma niekto symbolicky pílil.
V susednej búdke tiež sedela nejaká figurína. Na rozdiel od tej predchádzajúcej však bola oblečená civilne a namiesto nejakých zoznamov mala pred sebou sudoku. Po pätnástich sekundách úplnej nehybnosti sa predsa len trochu pohla. Pán si ma všimol: "Ja tu nie som žiadna figurína, ja som tu zvukár!"
Nechal som ho na pokoji a šiel sa pozrieť do tretej búdky. Tak takýchto podunajských pohraničníkov si v týchto búdkach veru nepamätám.
Kúsok od búdok smerom k čiare stála prázdna drevená búdka s veľkým nápisom COLNICA, ku ktorej smerovala šípka "posledná pečiatka". Takže tú poslednú sme ešte nedostali, tú poslednú dostaneme. Ale až večer.
Technici zatiaľ pripravovali pódium na predpolnočný koncert. A tam hore pri ceste stáli policajti.
Keď som sa ich pýtal, prečo už nepečiatkujú, jeden mi povedal: "Keď sme vám ich museli dávať, tak sa vám to nepáčilo a teraz by ste ich zas chceli..."
Nám sa však páči to, že tie pečiatky dostávať už nemusíme. Kebyže mám dostať pečiatku pri mojich špacíroch na nemecko-francúzskych hraniciach, tak môžem meniť pas každý rok.
Ale keďže pas bežne používať nemusím, mám v ňom dosť miesta na kadejaké vylomeniny ako párhodinová návšteva ukrajinského Užhorodu či mecheche pri príležitosti rozširovania Schengenského priestoru pri Bratislave. A tak sme sa sem večer vydali ešte raz.
Na rozdiel od popoludnia tu už bolo oveľa viac ľudí, ale aj chladnejšie a tma. Zaparkovali sme na provizórnom parkovisku priamo na čiare a vydali sa do davu.
V drevenej búdke nám tetuška napečiatkovala...
... slovenské výjazdné aj vjazdné pečiatky. Hmmm, tak na rakúsku už môžem zabudnúť. Ani neviem, kedy som ju tam dostal naposledy.
Okolo búdiek bolo tiež plno. Pán zvukár tam už síce so svojim sudoku nesedel, ...
... ale ostatné figuríny sa tešili veľkému záujmu.
A aj iné veci, čo tam mali. Originál krabicu od ATARI 800XL som snáď v živote ani nevidel. Ja som mal Commodore 64!
Obľúbená bola aj symbolicky odpílená závora. Ráno by sa za ňu zmestilo viac ľudí.
"Kontroll" - to je taký nemecko-slovenský paškvil zo slov "Kontrola" a "Kontrolle"? O hodinu sa táto červená zmení na zelenú.
Okolo mňa sa to nejako nahustilo cyklistami. Dal som sa s nimi do reči a dozvedel sa, že okrem takéhoto mrazivého nočného výletu na čiaru sa im tento rok podarilo na bicykloch zbehnúť Dunaj od jeho prameňa až k nemecko-rakúskej hranici. Keď som sa začal trochu viac vyzvedať na oblasť pri prameni, jeden z nich mi povedal, že to našli na internete fotoreportáže z túr túlavého bicykla a tam sa inšpirovali. Také poteší, no nie?
Obďaleč sa zvedavci hrali s výzbrojou pohraničnej stráže...
... a kto chcel, mohol zaspomínať na časy, kedy colníci venovali jeho autu viac pozornosti ako automechanici.
Blížilo sa pol dvanástej. Pár ľudí si v provizórnej colnici dávalo pečiatkovať pasy a na veľkej obrazovke Maťo Ďurinda spieval o lodi, ktorá sa plaví do neznáma.
Neubehlo však ani desať minút a priestor pred búdkou sa zaplnil. Tetušku v búdke vystriedal minister vnútra, ktorý do pasov okrem pečiatok pridával aj niečo, čo mohlo byť aj jeho autogram. No neviem, či by som chcel mať v pase nejaké také textíky pri pečiatkách. Mimo Európy by to pohraničná stráž mohla dobre myslený ministrov autogram pochopiť rôznymi spôsobmi.
Tesne pred polnocou sa slovenský minister vnútra spolu so starostom luxemburského mestečka Schengen prešli k skutočným závoram, spravili hééééééj...
... rup a s úderom polnoci sa nad našimi hlavami rozžiaril dlhý ohňostroj. S tónmi Beethovenovej deviatej, Vangelisovho Dobytia raja a We are the champions od Queenu sme zas odždibli kus hraníc v Európe.
Pre Spišský hrad na billboarde to možno toľko neznamená, no Bratislava sa týmto konečne dostala z okraja svojho okolia do jeho stredu.
