Vlani som na trhovisku v normandskom Caen ochutnával kúsok Camembertu, ktorého kôrka bola jemne chĺpkastá a nedrobivo lámavá, vrchná vrstva mazľavo smotanová s niekoľkými nepatrnými vzduchovými bublinkami, no vnútro už začalo tak trochu tvarohovatieť a pri prelomení z neho odpadávali malé hrudky nepravidelného tvaru. Vôňa nebola prenikavá, no keďže syr v ten teplý jarný deň už vyše hodiny ležal na pulte, tak príjemne lahodila. Na jazyku sa syr smial, hotové nebíčko v papuľke.
S takým Camembertom je škoda ešte niečo robiť, lebo akákoľvek úprava by mu len uškodila. Bežne v obchode však možno kúpiť len lacnejšie Camemberty, prípadne ich značkové či neznačkové napodobeniny. Možno takému kúsku nejako dopomôcť k dokonalosti? Ako s ním naložiť? Podľa mňa najlepšie s ním naložiť tak, že šup do oleja a čakať. Približne týždeň. Viem, nie je to na okamžité zahnanie hladu, no výsledok môže veľmi príjemne prekvapiť. Napokon, usilovné plesne sa o syr starali mesiace, tak my sa s ním ešte trochu pohráme.
V stredu som kúpil dva bochníčky pomerne lacného neznačkového camembertoidného syra západonemeckej výroby v miestnom supermarkete. Originál Camembert váži dvestopäťdesiat gramov, tieto majú asi polovicu. Od nákupu som ich nechal pri izbovej teplote, aby zbytočne netvrdli v chladničke.
Okrem toho som si pripravil hlavičku cesnaku, olivový olej, biele korenie a červenú papriku. Korenie by mohlo byť zrejme čierne, no pri poslednom nákupe korenín som vzal omylom biele a ono vo väčšine jedál ten rozdiel vo farbe aj tak nevidno.
Cesnak používam v kuchyni pomerne málo (hoci oveľa častejšie ako múku, cukor či rebarboru) a preto som také niečo ako lis na cesnak doteraz vôbec nepotreboval. Prvý, ktorý som v obchode chytil do rúk, prevyšoval svojou cenou moju dvojročnú spotrebu cesnaku, no našťastie som objavil iný za oveľa rozumnejšiu cenu, ku ktorému však neponúkali dvadsaťštyrihodinovú telefonickú podporu.
Spotreba oleja závisí od tvaru nádoby a spôsobu zapuzzlovania kúskov syra do nej. Ideálne by bolo ponechať bochníčky syra celé a ukladať ich nejako na seba, no mám len tento pohár od neznačkovej nutelly, do ktorého sa akurát zmestia dva bochníčky rozrezané na štvrtiny.
Na tanierik si najskôr pretlačím niekoľko strúčikov cesnaku, kvapnem trochu oleja a nasypem papriku s korením. Celé to vymiešam do mastnej čľapkanice, v ktorej potom vyčľapkám jednotlivé kúsky syra.
Nožíkom narobím po dve-tri diery v každom kúsku syra a natlačím tam trochu väčšie kúsky cesnaku.
Kúsky syra naukladám do pohára a zalejem olejom. Zatiaľ sa tvária strnulo a len neochotne sa delia o miesto so susedom, no oni si na seba zvyknú. Ešte veko a môžem ísť pozerať večerníček.
Štvrtok, deň druhý: Zdá sa, že kúsky syra si na seba zvykli a pohodlne sa usadili. To im však dlho nevydrží, ponorková choroba sa objaví aj v olivovom oleji.
Piatok, deň tretí: Ako som hovoril, tretí deň sú naložené a už sa začínajú hniezdiť. Idem radšej na pivo.
Sobota, deň štvrtý: Trochu som to s tým pivom prehnal, dnes foto nebude.
Nedeľa, deň piaty: slnečné lúče zaliali kuchyňu, čím pohár a jeho obsah dostávajú trochu inú farbu. Syru už začína byť otupno a poškuľuje mi po kuchyni.
Pondelok, deň šiesty: Kuchyňou sa šíri tajuplné chrochtanie, pohár sa samovoľne hýbe sem a tam po stole. Radšej tam ani nevchádzam pokiaľ naozaj nemusím.
Utorok, deň siedmy: Varil som si práve pľuvací čaj, keď ma odrazu niečo potľapkalo po pleci. Ozval sa za mnou tenký hlások: „Mirkóóó, zjedz ma už!“
Bolo rozhodnuté. V ten večer aj tak malo prísť pár kamarátov na partiu Carcassonne, tak som nakrájal rozprávkový chlieb, otvoril fľašu červeného a pohár olív.
Stačilo vykydnúť nadržaný syr na tanier, rozdať vidličky a už sa po ňom len tak zaprášilo. Vlastne, nemalo sa ani z čoho prášiť, skôr prskali vôkol olejové kvapky.
Myslím, že chutilo... ;-)
