Z baru univerzitného kultúrneho klubu zmizla väčšina stolov a všetky stoličky, len pár ich lemovalo steny miestnosti, na ktorých viseli vlajky krajín rozprestierajúcich sa od Pacifiku po Pacifik.
Medzi stolmi sa premieľala takmer stovka mládežníkov. Podaktorí zvierali v rukách papierové tácky so všakovakými kúskami jedla, iní si zas odpíjavali z pohárikov či fliaš miestneho pivovaru. V pozadí hrala hudba, nemala však šancu prehlušiť všeobecnú vravu. Nemčina sa tu striedala s francúzštinou prekladaná španielčinou, vietnamčinou, turečtinou, čínštinou či bulharčinou. Každý sa bavil s každým a nikto s nikým.
Z chladného zimného večera som vošiel do vyhriatej miestnosti a odložil bundu na veľkú hromadu pri vchode. Bolo mi jasné, že sa tu dnes večer bude papkať, preto som si fotoaparát zavesil na krk a ponoril sa do davu. Trochu som ľutoval, že som sa predtým doma navečeral, no vlastne mlsať by človek na lačný žalúdok aj tak nemal.
Spoluorganizujúci študenti pochádzajúci z rôznych kútov sveta mali za úlohu pripraviť jedlá a nápoje, ktorými sú ich regióny známe. Pre zjednodušenie sa zgrupovali pod jednotlivé krajiny a tak vedľa červeno-bielej tureckej vlajky visela červeno-biela indonézska a medzi francúzskou a mexickou trikolórou sa usmievalo argentínske slniečko.
Hoci som si to najskôr chcel všetko v kľude a triezvosti obzrieť, už pri prvom stole som mimovoľne prešiel na bodový systém. Najskôr som zbodol nejaký lineckoidný koláčik z juhu amerického kontinentu a zapil ho pohárikom červeného. „Miro, ochutnaj tento kozí syr!“, oslovila ma kamarátka s francúzskou trikolórou na líci. S plnou pusou som sa jej opýtal, že ako sa volá. Ona sa mi síce trochu prekvapene opäť predstavila, no po tom, ako som dôrazne ukázal na syr, tak stále tvrdila: „No veď kozí!“. Napokon niekde vyhrabala obal a fakt, bol to neznačkový kozí syr francúzskej výroby.
Tri vysmiate dievčiny z juhovýchodnej Ázie mali na plechu už len pár kúskov nejakých mľaskoidne pôsobiacich koláčikov. Fotku som v tej tlačenici zvládol až na tretí pokus. Nevyšla síce veľmi dobre, no okoloidúci mi už začali rozoberať posledné kúsky, tak som sa vykašľal na fotenie, ochutnal koláčik a zapil ho tentokrát škoricovo-klinčekovo-neviemakým odvarom. Koláčiky vraj robili z nejakého kokosového cesta a múky, ktorú si museli objednávať cez internet. Viem, že v bežných supermarketoch všetko nedostať, no v meste je plno takzvaných asia shopov, kde predávajú práve takéto pre stredoeurópana nezvyčajné ingrediencie. Pred troma rokmi som si v jednom takom kúpil csípős chilli omáčku a ešte z nej tuším mám v chladničke.
Prechádzal som krížom krážom od stola k stolu, obdivoval, ochutnával, pýtal sa a chválil. Študenti, ktorí pred pár mesiacmi prišli poprvýkrát do Európy, mi veľmi ochotne lámanou nemčinou vysvetľovali receptúry a podaktorým dokonca trochu žiarili očká, keď videli, ako úprimne mi chutí.
Dorazil som k bulharskému stánku. Na jedenie tu toho síce nebolo veľa, no vedúci práve z variča rozlieval niečo dymiace sa a rozvoniavajúce. Rakia. Spýtal som sa do pléna voľačo po slovensky a už aj som dostal do ruky plný štamprlík: „Na zdraviééé!“ Keď mi chceli doliať, musel som sa brániť: „Chlapi, neblbnite, ja som tu električkou, nemôžem toľko piť!“
Na mexickom stole ležali veľké namazané žemle a fľaša Tequily. Tu som však už len stlačil spúšť a odišiel s myšlienkou, že ak Philleas Fogg cestoval okolo sveta takmer osemdesiat dní, tak ja ten svet za hodinku obísť už nezvládam.
Čo by ste na takéto pestré študentské mecheche pripravili Vy?
