Marek bol svojim štúdiom fascinovaný. Neustále nosieval na izbu kadejaké kusy materiálov, rozkladal ich po stole a mňa potom nútil hádať, ktorý znetvorený kus umelej hmoty bol predtým ohriaty na tristo a ktorý na päťsto stupňov. Zatiaľčo nad mojou posteľou visela celý rok mapa Francúzska, on si nad svojou vytváral putovné výstavky pestrofarebných grafov a mikroskopických fotografií štruktúr kryštálov.
Jedného dňa mi povedal: "Miro, na naszym wydziale będzie dzień otwartych drzwi. To wpadni do nas!". Potešil som sa, že konečne uvidím, čím sa to tam vlastne zaoberajú. Budovu mali hneď oproti jedálni, takže po obede som si namiesto dvadsiatich minút sledovania stropu nad posteľou šiel rozšíriť obzory. "Aby som šiel dnes večer spať opäť o niečo menej blbý", ako hovorieval jeden náš spolužiak.
Chvíľu som sledoval výklad profesora pri elektrónovom mikroskope. Na obrazovke blikala "múúúška jenom zlatá". Jemná vrstva drahého kovu na povrchu článkonožca bola nevyhnutná pre správny odraz elektrónov, aby tú potvorku bolo v mikroskope vôbec vidno.
V slabo vetranej miestnosti bolo dosť teplo, preto som sa vybral na rýchlu obhliadku ostatných exponátov, aby som sa dostal čo najskôr na čerstvý vzduch. V prítmí sa predo mnou objavila obrazovka, na ktorej sa hmýrili stovky potvoriek. Nemal som predstavu o mierke zväčšenia, tak som začal pátrať okolo prístroja. Silná lampa za plentou svietila na spráchnivelý bochník niečoho, čo vyzeralo ako syr. Obrazovka ponúkala silno zväčšený detail jeho zošúverelého povrchu.
Lepšie som sa prizrel samotnému bochníku a naozaj, tie polmilimetrové potvorky boli všade. Hmýrili sa jedna cez druhú, bezohľadne si stúpali po ôsmych nohách, ba dokonca občas aj po hlavách. Bez okolkov sa napchávali syrom a špinili kade chodili.
"Čo to tu máte za beštie?", spýtal som sa obďaleč stojaceho asistenta. Naradostený, že sa má komu venovať, mi začal rozprávať o syre Mimolette, pochádzajúceho od severofrancúzskeho mestečka Lille. Tie roztoče žijú na povrchu počas celého dozrievania syra, čo pri starších a drahších kusoch môže dosahovať aj dva roky. Vŕtajú sa v kôrke a tým ju prevetrávajú.
Samozrejme, že to nie je také jednoduché. Ak pustíte húf roztočov na bochník syra, tak bez dozoru by sa asi čoskoro prevŕtali durchom a kto by za takého vyhlodaného invalida dal v obchode dvadsať eur? Či vlastne vtedy ešte stotridsať frankov. Preto pracuje v syrárni takzvaný zametač, ktorý pravidelne s metličkou chodí pomedzi bochníky, každý trochu ometie, čím rozpráši roztoče po celom povrchu a bochník obráti. Takto sa roztoče rýpu rovnomerne po celom povrchu a to robí Mimolette Mimolette.
Očká mi zablikali ako roztočovi, keď pred sebou zbadá bochník syra. Ešte v to popoludnie som vyrazil do obchodu, aby som si kúpil aspoň kúsoček Mimolette. Mali ho. Síce zabalený vo fólii aj s ochrannou atmosférou, no aj tak som si ten stogramový kúsok niesol domov ako trofej z lovu. Márne som však ten kúsok prezrel voľným okom či lupou, žiadna kôrka už na ňom nebola. Roztoče sa medzitým rýpali v inom bochníku. Teda ak sa neprejedli.
Pri svojich cestách často zájdem do obchodu či stánku na trhu a kúpim si kúsok "nejakého dobrého syru, ktorý ešte nepoznám". Ak sa mi dostane do rúk Mimolette, tak z nej súputníkom ponúknem a popritom porozprávam, akú cestu ten bochník za sebou má. Zvláštne, že väčšine spočiatku aj chutí, no potom povedia:
"Roztoče v syre? Také už jesť nebudem!"
