Všetci spolužiaci na gymnáziu sa totiž už predtým učili aspoň trochu po francúzsky, len ja som tam prišiel ako úplný ignorant. Učiteľka nám vysvetľovala číslovky a ja som sa snažil si zapamätať postupnosť dix, vingt, trente, quarante, cinquante, soixante ako desať, dvadsať až šesťdesiat.
Potešilo ma, že na rozdiel od nemčiny sa jednotky a desiatky neprehadzovali a nádejal som sa, že po zapamätaní si pár kľúčových slov budem schopný diktovať telefónne čislo či dátum narodenia ako na bežiacom páse. Donekonečna sme odrapkávali aj také ráčkujúce jazykolamy ako trente-trois a ja som sa len čudoval, že sme jedným vrzom nevzali všetky číslovky až do stovky.
Vtedy to prišlo. Počítali sme 67, 68, 69... a vtedy učiteľka bez mihnutia oka zahlásila soixante-dix. Soixante je šesťdesiat a dix je desať. Spozornel som a obzrel sa po spolužiakoch. Všetci poctivo opakovali. Pozrel som sa na učiteľku, tá veselo pokračovala soixante et onze, čiže šesťdesiat a jedenásť.
Bolo mi to nepríjemné, no zdvihol som ruku a spýtal sa, či to pani učiteľka myslí úplne vážne. Ostatní na mňa hodili len umlčiavace pohľady, pretože im to bolo jasné. Vo francúzštine sa po šesťdesiatdeviatke berie na pomoc vyššia matematika.
Dostali sme sa až po šesťdesiatdevätnásť a v nádeji, že ma nemôže čakať už nič horšie, zapísal som si do zošita soixante-vingt alebo šesťdesiatdvadsať pre našu okrúhlu osemdesiatku. Posmelený touto dedukciou som sa svojím výtvorom dokonca pochválil, keď sa učiteľka spýtala, kto vie, ako sa povie osemdesiat.
Jasné, že som to mal nesprávne. Fantázia francúzskych jazykotvorcov nesklamala a tak som môj novotvar soixante-vingt škrtal a prepisoval na správne quatre-vingts, čiže štyri-dvadsať v zmysle štyrikrát dvadsať.
Zhlboka som sa nadýchol, tá francúzština bude teda poriadne tvrdý oriešok. Už som vedel, že krátke slovíčko "dnes" sa vyjadruje štyrmi spojenými slovami aujourd'hui, podobne "prosím" ako s'il vous plaît, prípadne otázka "čo je to" krkolomným qu'est-ce que c'est. No prevádzať matematické úkony v jazyku, kde je aj samotné číslo vyjadrené ako výsledok matematického úkonu, som nevidel veľmi optimisticky.
Učiteľka však pokračovala: štyrikrát-dvadsať-a-jeden, štyrikrát-dvadsať-a-dva, štyrikrát-dvadsať-a-tri. Našťastie, podobná logika ako pri šesťdesiatke, pripočítavajú sa základné číslovky až po devätnásť. Takže predposledné číslo prvej stovky sa píše quatre-vingt-dix-neuf, čiže štyri-dvadsať-desať-deväť.
Najjednoduchšie na záver, stovka je už len prachobyčajné cent. Viac sme už v ten jesenný deň pred vyše dvanástimi rokmi nestihli.
Nie je však francúzština ako francúzština. Pri návštevách švajčiarskej Ženevy sa občas niektorí ľudia na mňa pozerali podozrievavo, keď som používal nejakú číslovku od sedemdesiat vyššie, tak ako som sa to naučil v škole a vo Francúzsku. Namiesto veľkej násobilky a štyrikrát-dvadsať či štyrikrát-dvadsať-a-desať sa vo Švajčiarsku totiž používajú jednoduchšie výrazy huitante alebo octante pre osemdesiat a nonante pre deväťdesiat.
Z pohľadu človeka, ktorého langue maternelle je slovenčina, je v mnohých smeroch francúzština dosť nelogický jazyk s množstvom výnimiek. A to ho práve robí takým krásnym. Tout ce qui est dit en français a l'air plus impressionant. Čokoľvek je povedané po francúzsky, znie pôsobivejšie.
Ono vlastne každý jazyk, ktorý aspoň trochu ovládame, je krásny.
