Kúsok za dedinkou Utzmemmingen na vnútornom okraji krátera po páde Rieského meteoritu sa necelých päťdesiat metrov za poslednými domami týči menší útes. Keďže je takých v okolí mnoho, v podstate by som mu normálne nevenoval ani pozornosť, nebyť dvoch malých ružových postáv, ktoré sa z neho krôčik po krôčiku spúšťali.
Dve asi päťročné dievčatká sa hore dostali nejako naokolo a teraz sa mimo dohľad najbližších domov snažili dostať späť na cestu. Držali sa, čoho sa len dalo, po zadku zdolávali decimetre a celý čas náruživo a nahlas komentovali svoju nezávideniahodnú situáciu.
Po chvíli si ma všimli. Kto by si len nevšimol obďaleč postávajúceho chlapíka na veľkom bicykli s fotoaparátom v ruke? Tá prvá sa medzitým dostala dole a oprašujúc si špinavými rukami ružové šaty sledovala svoju kamarátku, ako bezradne sedí nad asi dvojmetrovým zošmykom.
Spýtal som sa ich, či idem správne na Nördlingen, na čo mi tá prvá ochotne ukázala na cestu, po ktorej som šiel, že tadiaľ by to asi malo byť. Poďakoval som sa jej a len tak mimochodom sa spýtal tej druhej, či to zvládne dole.
-- Nie, nezvládnem to.
-- Mám Ti pomôcť?
Bez slova pritakala. Položil som teda bicykel na zem, vybehol tak dva metre pod ňu na stabilnejšie miesto a vystrel k nej ruky. Stačilo by jej zošuchnúť sa asi dvadsať centimetrov a už by som ju pevne držal. Bolo na nej však vidno, že sa bojí, či už výšky alebo mňa, a naďalej sa držala nejakého koreňa. Pravdupovediac, ja som sa bál viac, lebo ak by mi nejako vypadla, mohla by sa nepekne zraniť.
Nedôverčivo si ma prezrela a opatrne sa ma spýtala:
-- A ako sa voláš?
-- Miro.
-- Ja Patrizia.
Uľahčene si vydýchla, usmiala sa a natiahla ku mne ruky.
