Ospalý šlapem na starom bicykli po notoricky známej trase. Tu je kanál, tu diera v ceste, tu to so mnou zadrkoce.
Dobieham iný bicykel s červeným závesným detským vozíkom, na ktorom sa hompáľa žltá vlajočka. Takých tu po meste a okolí behajú stovky. Mladá žena mĺkvo točí pedálmi a hľadí pred seba na cestu.
Zozadu nevidím, kto sedí vo vozíku. Len malá detská rúčka trčí naľavo z profilu a striedavo ukazuje jeden a dva prsty. Palec, palec a ukazovák, zas len palec.
Blížim sa k nim a vtom začujem detský hlások. "Raz-dva, raz-dva! Mama, neflákame sa! Raz-dva, raz-dva!"
Keď ich predbieham a obzerám sa do vozíka, čo za kormidelníka to tam sedí, mama sa len potuteľne usmeje a tvári sa, že si komandovanie svojho potomka nevšíma.
Malý je vo vytržení. Veľmi sa mu páči, že mama pedáluje presne podľa jeho počítania. Alebo že sa jemu darí počítať podľa mamy?
A smetiari miznú za rohom ulice...
