Rozhodoval som sa medzi bicyklom a vlastnými nohami. Pomaly ďalej zájdeš, no rýchlejšie si tam skôr. Mám síce nepremokavú bundu a topánky, avšak na bicykli si to všetko aj tak odnesú kolená a stehná, ktoré sú nechránene naklonené priamo proti masám vody rynúcim sa z nebies.
Napokon som sa rozhodol nechať zeleného tátoša zaparkovaného na ulici a vydal sa po svojich. Bez dáždnika, veď kto by sa s tým naťahoval. Kapucňa držala, ťažké kvapky vody z nej stekali po ramenách, chrbte a bruchu... zas na nohavice. Stačilo pár minút a opäť som pôsobil dojmom človeka neschopného udržať.
Začal som rozmýšľať nad nejakým systémom "odkvapu" nad spodkom bundy, ktorý by odvádzal stekajúcu vodu niekam dozadu. Zrakom som sa sústredil predovšetkým na hlboké mláky na ulici, aby som sa náhodou v niektorej neocitol až po členky. To by som sa potom mohol presvedčiť o tom, že moje topánky naozaj neprepustia vodu ani smerom von.
Odrazu sa predo mnou objavila malá silueta krívkajúca po chodníku. Bola to staršia žena, tak okolo metra štyridsať, širšej postavy, občas ju v týchto končinách vídavam na elektrickom invalidnom vozíku. Má takú štvorkolku, skoro ako quad, dokonca aj s kormidlom. Oproti quadu, na ktorých sa tu mládežníci preháňajú po uliciach, to bolo samozrejme oveľa pomalšie a tichšie. Občas si za ním ťahá malý prívesný vozík s nákupom. Jazdieva na nej po cyklistických chodníkoch, ktoré sa s cestou križujú bezbariérovo.
Teraz mala štvorkolku opäť pri sebe, vlastne vedľa seba, pretože ju v tom hustom lejaku tlačila. Netvárila sa príliš nadšene, tvár mala zmáčanú, zrejme jej niekam do elektriky natiekla voda a štvorkolka vypovedala službu, možno mala len defekt.
Ozaj, čo tak spodnú časť bundy trochu vyhrnúť, aby sa tam vytvoril taký žliabok? Možno by časť tej vody naozaj vyšplechotala smerom za chrbát...
