V pomerne veľkej samoobsluhe postávalo medzi štósmi časopisov niekoľko ľudí, ktorí väčšinou podobne ako ja len zabíjali chvíľu pred odchodom ich vlaku. Predavačky ich nebili po prstoch za to, že si len čítali a nič nekúpili, a oni im za to nerobili neporiadok a každý prelistovaný časopis odložili zas pekne na kôpku k ostatným.
Prekľučkoval som pomedzi regály so všetkými možnými variáciami, kombináciami a permutáciami slov žena, dievča, móda, štýl, zdravie a život plus všetkých ženských mien z kalendára a zakotvil pri zahraničnej tlači. Vôbec som nedúfal, že by som tam objavil napríklad SME, no celkom ma zaujímalo, o čom sa píše inde v Európe.
Zraky mi blúdili po pestrofarebných tituloch v angličtine, francúzštine, taliančine, arabčine, ruštine, poľštine i turečtine. Mal som len pár minút, tak som sa celkom dobre bavil na palcových titulkoch a nepotreboval som vyťahovať časopisy a tým súčasne riskovať zhodenie celého regálu. Ako som sa tak smajlíkovo posúval popri regáli, striedajúc pozíciu hlavy medzi 8-) a (-8 podľa toho, ako boli jednotlivé kusy uložené, takmer som zakopol o hlboko predkloneného pána.
Pán bolo naňho vlastne príliš noblesné slovo, skôr taký ošumelý strapatý štyridsiatnik. V hlbokom predklone sa jedným lakťom opieral o štós nejakého tureckého bulváru a druhým sa ho snažil nejako zboku otvoriť. Bez slova som tú funiacu kôpku obišiel a lepšie sa prizrel z druhej strany.
Ten človek nemal predlaktia. Na zaoblených lakťoch mal len zahojené jazvy po amputácii.
Kýpťami sa snažil otvoriť časopis, no lesklý papier sa mu šmýkal a padal naspäť. Ešte to niekoľkokrát skúsil, ďobol, natočil si časopis, dokonca aj pokrčil prvú stránku, no úplne otočiť list sa mu nepodarilo. Napokon to vzdal a pustil sa do klasických novín. Tie ho už poslúchali.
Stál som tam sám vedľa neho a celý čas som mal nutkanie mu s tým pomôcť. Jednoduché "Kann ich Ihnen helfen?" by ho možno prekvapilo, no mohol som mu podať a nalistovať, čo by len chcel. Medzitým som však cez okná trafiky zbadal kamarátov a tak som opustil tohoto tiežčitateľa a vykročil za nimi.
Naozaj by však ten človek ocenil moju spontánnu pomoc? Nežije so svojim handicapom prvý deň a už vie, čo si môže dovoliť a čo nie. Pozná svoje hranice a má možnosť sa s prosbou o pomoc v ťažkých situáciach kedykoľvek obrátiť na okoloidúcich. Sotva by niekto takému človeku odmietol niečo podať.
Často je spontánna pomoc postihnutým osobám prejavom ľudskosti. No občas mám dojem, že v niektorých prípadoch by sa postihnutí mali ozvať aj sami. Uľahčili by tak ochotnému človeku niekedy ťažké rozhodovanie, či pomôcť alebo nie.
Ozaj, tá túra v Schwarzwalde bola celkom fajn.
