Mojím najlepším kamarátom v škôlke bol Edo. Hoci sme sa po opustení jej brán už nikdy nestretli, (Edo totiž býval v Petržalke a na základnú školu začal potom chodiť tam) mám na naše spoločne strávené škôlkarské roky pod Hradom mnoho spomienok. Edovi dokonca možno vďačím aj za to, že som nikdy nezačal fajčiť.
Keď som bolo päťročné dieťa, chcelo som byť murárom. Predstavovalo som si sa ako bradatého dospeláka s cigaretou v puse. Neviem, kde sa nabrala tá cigareta, keďže u nás v rodine nikto nefajčil. Ale bola tam.
Na škôlkarskom dvore sme sa vtedy hrali v pieskovisku. Hrad bol už takmer hotový, keď tu Edo odniekiaľ z piesku vytiahol plastovú trubičku veľkosti bežnej cigarety. Trubička bola dutá a na oboch koncoch otvorená. Vyrušil ma pri hĺbení tunela pod pieskovým hradom a ukázal mi ju.
-- Takto sa vyrábajú cigarety. Do takejto trubičky sa dá popol a zapchá sa.
Snažiac sa tváriť úplne znalecky som len prikývol a pokračoval v podkopávaní nášho hradu. No myšlienka na cigarety zožierala moje vnútro.
Popol? To páchnuce špinavé svinstvo, čo zostane po spálení dreva? Ako tá cigareta môže potom horieť? Vlastne ona ani nehorí, veď len tak tlie červenou bodkou. Ale aj tak, vdychovať tlejúci popol, no hnus. No a navyše to dávať do plastu...
Päťročné dieťa ľahko uverí. Veril som, že v Amerike majú rozprávajúce autá ako je KITT, že darčeky na vianoce nosí bradatý starček v červenom kabáte, aj že kubánske pomaranče sú najlepšie, hoci sa nedajú ošúpať. Tak som uveril, že cigarety sa robia z popola.
Úvahy opadli, cigarety sa medzičasom začali vyrábať z tabaku a baliť do papiera, no myšlienka na popol v plastovej cigarete však zostala. Odvtedy si pri pohľade na cigaretu predstavím Eda s rozbitým kolenom a trubičkou v ruke, ako mi odborne vysvetľuje výrobu cigariet a som veľmi rád, že ma to nikdy nechytilo.
